Prelomiť strach je najťažšie

Keď moja kamarátka podala v práci výpoveď, mnohí len vyvalili na ňu oči a cez zuby precedili „respect“. Niektorí si pomysleli, že je to odvaha, väčšina sa jej však neskôr priznala, že to považovala za absolútne bláznovstvo. Výpoveď sa predsa dáva len do štyridsiatky, no dobre, maximálne do štyridsaťpäťky. Ale v jej veku je to už čistá samovražda! Mala totiž päťdesiat.

Vo svojej profesii síce bola dobrá, nie však nenahraditeľná a rozhodne nebola odborníčkou v špecializácii, kde sa zamestnanci vyvažujú zlatom. Aby toho nebolo málo, z cudzích jazykov ovládala len nemčinu, aj to iba na úrovni nákupov v Pandorfe. Napriek tomu sa rozhodla opustiť stabilnú prácu, v ktorej fungovala viac ako dvadsať rokov, pričom posledných päť jej už v nedeľu večer naskakovali vyrážky len z predstavy, že zajtra je zase pondelok.

Mala jasnú predstavu o tom, čo nechce a zahmlenú predstavu o tom, čo by chcela robiť. Nebolo to ľahké. Keď odpovedala na pracovné inzeráty, mala pocit, akoby ich hádzala do čiernej diery – ani obraz, ani zvuk, nikdy žiadna odozva. Ani len obligátne – ďakujeme, dostali sme, posúdime, možno sa ozveme… Skrátka, nič.

Keď sa predsa len dostala na nejaký pohovor, súťažila s tridsiatnikmi a tridsiatničkami a hneď jej bolo jasné, že nemá šancu. Ani tam, kde nepotrebovali excelentnú angličtinu a špeciálne znalosti, no chceli skúsenosti a prax. Chceli. No ako vždy zistila, nie až také dlhoročné…

Keď už sa úspory na účte nebezpečne míňali a pribúdalo nocí, keď bezmocne čumela do plafónu, po takmer šiestich mesiacoch každodenného hľadania, lúskania inzerátov a obchádzania úradu práce si konečne našla robotu, v ktorej je spokojná. A dnes sa sama sebe čuduje, prečo tú výpoveď nedala už oveľa skôr. No prečo asi? Jednoducho sa bála. Keď prekročila štyridsiatku, myslela si, že na hľadanie práce je už stará. Jej blízki, ale aj celkom cudzí ľudia, s ktorými sa bavila na túto tému, ju v tom neúnavne utvrdzovali. A manžel jej stále prízvukoval nech neblbne, lebo ešte platia hypotéku a dcére školu. No ako hovorí, s príchodom päťdesiatky omladla a nabrala odvahu. Nielen podať výpoveď, ale aj prelomiť to staré známe „po štyridsiatke ťa už nikde nechcú, to už musíš len nejako doklepať tam, kde si“.

Ak uvažujete rovnako, začnite rátať ako dlho ešte budete pracovať, kým dosiahnete dôchodkový vek. Možno zistíte, že prelomiť strach a zariskovať nemusí byť až také zlé, ako tie roky len niekde „doklepávať“.