Prestaňte kázať ženám, či majú ísť na potrat

 

Je až dojímavé sledovať, ako sa pár mužov, určite ženatých a niekoľkonásobných otcov, postaví pred mikrofóny a predstaví svoj hnedý návrh na sprísnenie interrupcií. Určite je to boj za život bieleho nenarodeného dieťaťa, lebo si nie som istá, či by s takou vervou bojovali aj za dieťa židovské, rómske alebo nejakého cudzinca….

Dokážu pritom zo seba vysúkať také argumentačné perly, ako že množstvo „matiek ide na potrat len kvôli kariére, povýšeniu v práci, kvôli udržaniu si štíhlej postavy, kvôli zhýralému životnému štýlu a túžbe predĺženia si mladosti, či kvôli pohodlnosti.“ Z demografického hľadiska označili interrupcie „za genocídu, pretože ide o účelové zabíjania istej nechcenej skupiny ľudí, ktorá má malý vek“. Ešteže v tom holokauste majú jasno…

Hnevajú sa, že dokážeme bojovať za lesy, kríky a zvieratá, ale neriešime nenarodené deti. Nedali sa veľkú námahu, aby si zistili, že súčasný zákon o umelom prerušení tehotenstva, ktorý umožňuje vykonávať interrupcie do 12. týždňa bez udania dôvodu platí nemálo rokov. Prešiel ústavným súdom, ktorý v roku 2007 rozhodol, že nie je v rozpore s Ústavou SR.

Hoci to vyzerá, že kotlebovcom ich návrh neprejde, rýchlo sa ukázalo, koľko strán či jednotlivcov postrehlo voličský potenciál a už sa chystajú pripraviť podobný, len kvalitnejší návrh.

Je to naozaj lákavé, lebo debata o sprísnení alebo zákaze interrupcií je veľmi nerovnocenná diskusia, na ktorej rýchlo a lacno zabodujú. Nerovnocenná preto, lebo jednou stranou sporu je plod, nový ľudský život, nenarodené dieťa, teda niekto alebo niečo, čo sa nemôže brániť. Niekto alebo niečo, čo je veľmi podstatné pre našu existenciu a málokto by chcel byť jeho ničiteľom či vrahom.

Na druhej strane sa tak automaticky ocitne niekto, kto si ten život neváži, kto ho chce zničiť, zabiť či zavraždiť. Vždy, keď sa začne diskutovať o interrupciách, veľmi účelovo sa debata vedie práve o plode či o nenarodenom dieťati.

 

Prečítajte si

Znásilnené a odhodené

 

Akurát, že hovoriť musíme o tých dvoch živých, ktorí boli pri jeho počatí. O mužovi a žena. A najlepšie v tom poradí. Lebo o mužoch nehovoríme takmer vôbec, hoci žena bez nich prirodzene otehotnie len ťažko. Nehovorí sa o zodpovednosti muža, ktorý dostane ženu do druhého stavu, nenútime ho niesť následky, platiť za ne. A to nemusí ísť za lekárom, nemusí podstúpiť zákrok, nemusí s tým žiť celý zvyšok života a možno riskovať, že ďalšie dieťa už nebude. Lebo, veď žena mala vedieť, s kým zaľahne.  

A tak, keď hovoríme o tom, že treba sprísniť interrupcie, rozhodujeme predovšetkým o osude ženy. A bavíme sa o tom, akoby tu ženy ani neboli. Lebo, keď ide o ženy, spoločnosť veľmi presne vie, ako by sa mali správať a konať. Keď ide o ženy, vždy dá spoločnosť najavo, že sa nemôžu rozhodovať samé, lebo by to nedopadlo dobre. Síce môžu rodiť a vychovávať, starať sa o rodiny a komunity, ale rozhodovať sa, kedy, ako a s kým sa stanú matkami, to im už neprináleží.

Debata o interrupciách je do veľkej miery diskusiou o postavení ženy v spoločnosti, o tom aké má práva, ako veľmi môže ovplyvňovať vlastný život. A to spoločnosť, a cirkev zvlášť, znášajú ťažko.  

Interrupcie na Slovensku dlhodobo klesajú, takže energiu treba stále investovať hlavne do prevencie. Do vzdelávania mužov i žien, do dostupnej antikoncepcie, do flexibilnej práce, do dostupných škôlok, teda do podmienok, v ktorých je radosť byť mamou a otcom a neznamená to ocitnúť sa na hranici biedy.

No a zvyšok energie by sme mohli napríklad investovať do toho, aby sme si zvolili politikov a političky s rešpektom voči životu – ženy.