Priatelia, na ktorých sa spoliehate

Tento rok na Slovensku dominovali dve emocionálne silné témy, ktoré niektorým mojim známym a aj mne poprehadzovali zoznam priateľov a to nielen facebookových, ktorých som vlastne ani celkom nepoznala a s ľahkým srdcom zablokovala. Horšie to bolo s priateľstvami, čo trvali roky, čo si už niečo preskákali, a na ktoré som sa spoliehala.

Na začiatku roku to bolo referendum o rodine, ktoré vlastne nebolo vôbec o rodine, keďže naše rodiny trápia úplne iné veci, ako hlasovanie riešilo. A potom od leta téma utečenci. Tá tiež vlastne nebola a nie je ani tak o nich, ako o nás.

Som žena, ktorá má pomerne vyhranené názory, hoci s vekom a životnými skúsenosťami som ich obrúsila a naučila som sa nevyslovovať okamžité súdy. Ľudia sú takí, aj onakí, nikto nevie, čím prechádzajú, čo ich vedie k ich činom a slovám, čo práve riešia, s čím sa nezdôveria.

Všimla som si však jednu vec. Čím viac tolerantnejšia som k širšiemu okoliu, tým vyššie nároky mám na tých, čo sú pri mne veľmi blízko, čo o mne veľa vedia, a o ktorých viem veľa ja. Možno je to tým, že s pribúdajúcim vekom si uvedomíte, že pri sebe chcete mať ľudí, s ktorými máte na dôležité veci rovnaké názory, ktorí vás neprekvapia nedostatkom empatie, čo vás nezrania a ktorých zase vy nešokujete diametrálne odlišnými postojmi.

Keby neprišli také rozdeľujúce a pre mňa zásadné témy ako tento rok, možno by som žila v ilúzii, že som s niektorými ľuďmi na jednej lodi a celkom presne viem, do ktorého prístavu smeruje.

Pozor, tu nejde o to, že každý má právo na svoj názor aj na zdroje, ktoré považuje za dôveryhodné, či na sympatiu k tomu, či onomu politikovi. Každý môže veci vidieť inak. Každý však môže povedať: nechcem a nebudem sa na veci pozerať tak ako ty. A potom sa priateľstvo dostáva do problémov.    

 

Prečítajte si aj Systém Rachel a slobodná Phoebe

 

Ženy v meste