Príbeh Kemkovcov

 

Adrianu Kemkovú som prvý raz osobne zažila začiatkom roka, na stretnutí výnimočných žien, ktoré chcú niečo na Slovensku zmeniť. V kruhu dám s veľmi inšpiratívnymi príbehmi mama na materskej zaujímavo rozprávala o svojich projektoch, o prekážkach, ktoré musí zdolať a o radosti, keď sa jej to podarí. I o nepochopení okolia, keď mu vysvetľuje, že manžel jej aktivity nielen toleruje, ale pomáha jej pri tom.

Herca Juraja Kemku som neskôr počúvala ako zapálene kritizuje Staré mesto za prístup k projektu Šafko. Manželka so synom v kočíku a babkou stáli za hlúčikom novinárov a podporili protest proti zrušeniu Šafka svojou prítomnosťou. V každom ďalšom charitatívnom projekte, o ktorom sme na našom webe písali, sa spomenulo jedno z mien Kemkovcov. Manželkine, keď dávala šaty do charitatívnych výpredajov. Manželovo, keď napriek smiešnemu honoráru neodmietol účasť v zmysluplnej reklamnej kampani. A oboch manželov sme v článku spomínali, keď so synom prišli na deň detí s chorým srdiečkom.

Kemkovci si svoje miesto na našom webe naozaj odpracovali, hoci o tom nevedeli. Vybrali sme si ich ako príbeh aktívnej mladej rodiny, ktorej záleží na tom, ako veci fungujú u nich doma, ale aj v mieste a meste, kde žijú, pracujú a tvoria. Ako príbeh manželov, kde sa muž nebojí šikovnej ženy. Ako príbeh novej generácie, ktorá nenadáva pri pive, nehejtuje v internetových diskusiách, ale niečo robí. Pre krajinu, na ktorej jej záleží. 

Ak taká rodina povie, že sa sťahuje do iného štátu, kde fungujú rovnaké pravidlá pre všetkých, tak má na to plné právo. A spôsob, akým ľudia ich úprimnú kritiku neprijali, len ukazuje, aká veľká je u nás miera frustrácie a netolerancie k názorom druhých.  

Len frustrovaní ľudia môžu nadávať, že sa dnes niekto z Bratislavy sťahuje o pár kilometrov ďalej do Rakúska. Dediny pri hranici, ktoré v čase komunizmu vymierali, sa dnes rekordne rozširujú, pretože sa tam sťahujú stovky Slovákov. Využívajú lepšiu cenu pozemkov, rýchlejšiu dopravu z dediny do Bratislavy a jazykovú výbavu pre svoje deti už v predškolskom veku.

Nie je to útek z krajiny, ani zmena občianstva, len výhodné sťahovanie sa na dedinu, ktorá je síce v inom štáte, ale bližšie k centru hlavného mesta ako niektorá z bratislavských mestských častí.

Len frustrovaní ľudia môžu nadávať a nevšimnúť si, že Kemkovci odchádzajú do Rakúska potom, čo ich pri Bratislave chcel nejaký starosta zvýhodniť pri kúpe domu. Zvýhodniť na úkor iných. 

Netolerancia k názorom druhých nás na našom webe prekvapí často. Ukazuje, ako stále rozmýšľame čierno-bielo. Buď niekoho milujeme, nekriticky a bezmedzne, alebo ho s rovnakým zanietením dokážeme nenávidieť. Stále nevieme povedať, že s niekým nesúhlasíme, ale rešpektujeme názor, na ktorý má právo, a budeme s ním diskutovať bez urážok.

Problém nie sú Kemkovci. Problém je, že táto krajina neinšpiruje, ale ubíja generáciu, ktorá to tu má prebrať. A nevieme o tom viesť vecnú diskusiu.

Môžeme Kemkovcom nadávať a bulvár ich môže trestať za názor, ako za starých čias. Nič to však nemení na tom, čo povedali. Ak výsledok ich príbehu bude, že sklamaní prestanú meniť veci a nebudú sa viac vyjadrovať, bude to smutný príbeh Slovenska. Trpký príbeh krajiny, kde aktívnych ľudí ukameňujeme a strpíme tých, ktorí až tak veľa nerobia.

Akurát nepomenúvajú veci, čo nefungujú.

 

Prečítajte si aj Kemkovci: Sťahujeme sa do Rakúska, na lepšiu stranu hranice

 

 

Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.

Spoplatnené s PlatbaMobilom.sk.