Ženy v meste
Pridajte niekoľko slov

Pridajte niekoľko slov

Dva dni som sa na ne tešila. Moravské koláče, štrúdle, bublaniny, domáce klobásky, parenice, korbáčiky, ovčí syr. Výrobky, o ktorých v Paríži snívam, voňali, spievali. Ale predavači a predavačky predávali ako za trest. Povedali, čo si prajete, prosím, ďakujem a tým to haslo. Ani slovo naviac, za úsmev a slovo navyše akoby bolo treba tringelt dávať.

Redakcia Žien v meste · 18. júna 2019 · 3 min čítania

 

Kúpa bagety môže obsahovať najpríjemnejší rozhovor dňa a aj z nákupu kila zemiakov sa dá urobiť príbeh. Za hodiny ticha by som platila, avšak namiesto supermarketov chodievam na rušný trh, mám rada kaviarne a dobrý rozhovor má pre mňa chuť fajnového zákusku.

Predavač zeleniny a ovocia na trhu niekoľkými svižnými pohybmi zo zväzku mrkvy urobí kyticu, zabalí ju do papiera, jednu ruku dá za chrbát, jemne sa ukloní a druhou rukou mi mrkvovú kyticu podá.

Potrebujem dve veľké rajčiny, košík jahôd, kilo zemiakov, tri cibule, zväzok reďkoviek. Dám vám tieto farebné, uvidíte ako budú pekne na stole vyzerať, hovorí Maročan, ku ktorému chodíme nakupovať ovocie a zeleninu, pretože jeho predávanie je ako predstavenie. Maliny vám darujem. Do tašky prihodí pár čerešní, tieto dajte vtákom a tieto si zaveste na uši ako náušnice. Pani, skúste toto mango. Ale ja som na mango alergická. Pani, ja vám prisahám, že toto mango vám žiadnu alergiu nespôsobí. Naozaj nemôžem. Pani, môžem vám aspoň povedať príbeh o mangu?

V mäsiarni kupujem mleté bravčové, kamarátka stojí pri mne. Predavač sa kamarátky spýta, čo si praje. Ona, že nič, my sme spolu. On na to –  už dlho? To bravčové duste hodinu a pol na nízkom ohni. Zapamätáte si to? Ja vám to radšej napíšem na papierik, lebo pri vás ženách si človek nie je istý, či to nepopletiete.

Na provensálskom trhu mi predavač dáva koštovať rôzne druhy keksov a suchého pečiva. Pána stojaceho vedľa mňa sa spýta, či sme spolu. Pán odpovie, že nie, predavač ho doplní “zatiaľ nie, človek nikdy nevie.”

 

Foto – autorka

 

V papiernictve dvaja predavači balia dve knihy. Pán čakajúci na svoj tovar ich začne komentovať, že ktorý z nich bude rýchlejší. Predavači sa na hru napoja, ich precízne pohyby sa každou sekundou zrýchľujú. Prvý, ktorý zalepí posledný roh na baliacom papieri od radosti vykríkne.

V zamestnaneckej kaviarni niekoľkoposchodovej budovy pracuje pani, ktorá každé ráno a obed obsluhuje všetkých kofeínuchtivých zamestnancov. V budove je ich vyše tisíc. Pani v kaviarni pozná mnohé mená a pamätá si, kto pije kávu s mliekom, kapučíno, čaj či espresso. Vie, kto si každé ráno kupuje čokoládový kroazán alebo kto si po obede kupuje jablko. Vedľa jej pultu nainštalovali obrovský hypermoderný automat na kávu. Napriek tomu, že kávomat ponúka kávu o polovicu lacnejšiu, ostáva opustený. Stovky zamestnancov sa naďalej kľukatia pred pultom, za ktorým obsluhuje Léonie, pretože súčasťou ich kávového rituálu je prehodiť s ňou dve vety.

 

Prečítajte si

Francúzska kaviarenská dôvera

 

Urobíte mi veľmi dobrú kávu? pýta sa v piešťanskej kaviarni môj otec. Akú kávu si prajete, presso? Dobrú, horúcu, povie otec. Čašník vyplašene pozerá, veď my robíme len horúcu. Preto chodievame na kávu najradšej do Zuckmann Villy, pretože tam sa vedia “napojiť na štátnu lotériu”, ako hovorí môj otec.

V Piešťanskom týždni som sa dočítala, že v štvrtok ráno sa pred Priorom konajú farmárske trhy. Dva dni som sa na ne tešila. Moravské koláče, štrúdle, bublaniny, domáce klobásky, parenice, korbáčiky, ovčí syr. Výrobky, o ktorých v Paríži snívam, voňali, spievali. Ale predavači a predavačky predávali ako za trest. Povedali, čo si prajete, prosím, ďakujem a tým to haslo. Ani slovo naviac, za úsmev a slovo navyše akoby bolo treba tringelt dávať. Prišli predať. Na trh v Sceaux každú sobotu predavači rýb, zeleniny, kvetov a portugalských špecialít a ovocia z Maroka chodia predávať, pri práci strávia príjemné popoludnie a ich veselú náladu prenesú na kupujúcich.

Pár slov navyše, poprehadzovaný slovosled, nečakané gesto, synonymum, či antonymum, slovná hračka, či ticho s pohľadom do tváre, hocičo len neprepadnúť suchopárnosti.  Ako šofér prepchatého metra, ktorý namiesto “prosím neblokujte zatváranie dverí”, povie “nemôžeme odísť, pretože niečo blokuje zatváranie dverí, ruka, taška, noha, pero”.

Zdieľať

Mohlo by vás zaujímať

Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali

Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na

Diana Javorčíková · 18. augusta 2026

Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?

Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na

Nezlomné · 4. augusta 2026

Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici

Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.

Lucia Ábelová · 24. júla 2026