Príležitosť meniť spôsoby i atmosféru

 

V ľudských dejinách boli mnohé nespochybniteľné a spoločensky normalizované modely, vzorce, témy. Vývojom spoločnosti sa témy objektívne súvisiace s ľudskými právami a ľudskou dôstojnosťou postupne odtabuizovali, a to najmä vďaka obetiam, vďaka tým, čo v danej problematike dlhodobo ťahali za kratší koniec. Postupne si razili cestu do priestoru verejnej diskusie a legislatívnych zmien. V modernej ére napríklad otázka volebného práva žien. Aj takýmto spôsobom spoločnosť dozrieva a dospieva.

Na Slovensku je latentný kód mužskej nadradenosti hlboko zakorenený v minulosti s konfesionálne-patriarchálnymi klišé. Najmä rurálna religiozita bola silne poznačená patriarchálnym kódom: muž je hlavou rodiny a žena má poslúchať, variť a vychovávať deti. Vzor správnej rodiny a správneho postavenia muža a ženy. (V rurálnom prostredí sa ešte aj dnes stretávame s názormi, že žena nemá čo hľadať v politike, ale má byť doma v kuchyni.) Pre udržanie tejto hierarchie bola tolerované a morálne ospravedlňované aj použitie fyzickej sila muža voči žene. Žena vnímaná ako objekt a muž s nespochybniteľnou autoritou a pocitom práva silnejšieho.

 

Prečítajte si

 

„My tu“ a ony tam… Prečo máme v #metoo k sebe tak ďaleko?

 

To, že sa dnes téma odtabuizovala a diskutuje sa o obťažovaní žien, je významný posun. Oneskorený, ale predsa. V spoločnosti, kde takéto správanie vyrastá aj z dlhodobo tolerovanej či bagatelizovanej spoločenskej situácie. V spoločnosti, kde sa dvojzmyselné vtipy či vtipy so sexuálnym podtónom (dokonca aj z úst vysokopostavených politikov na mítingoch pred zástupmi žien) považujú za nevinné žarty. Kde sa nevhodné narážky maskujú za akože vtipné komplimenty. Kde sa až 34 percent žien aspoň raz stalo obeťou násilia a kde obete len opatrne hovoria, ak vôbec, o skúsenosti s násilím alebo obťažovaním, a to nielen kvôli pocitu hanby, ale aj pre umlčiavajúce, bagatelizujúce, či dokonca posmešné reakcie. V spoločnosti, kde za rovnakú prácu muži neraz dostávajú vyšší plat než ženy. V spoločnosti, kde súčasná vláda prijatie a implementovanie Istanbulského dohovoru zdôrazňujúceho rovnosť žien a mužov odložila. No práve v takejto spoločnosti treba o téme hovoriť.

V minulosti sa však už neraz stalo, že niektoré kampane a diskusie o vážnych a citlivých témach sa zvrhli, boli premárnenou šancou a spôsobili zakonzervovanie situácie. Aj pri rozbiehajúcej sa diskusii o nevhodnom správaní sa mužov voči ženám je riziko, že nadobudne stopy akéhosi módneho hitu s prifarbovaním príbehov a liatím vedra fabulovanej špiny. Najmä v ére sociálnych sietí či anonymných diskusií bez najmenšej zodpovednosti.

Je na aktéroch verejnej diskusie, aby dokázali vecne a korektne poukázať na podstatu a súvislosti problému. Aby sa nestalo nielen to, že sa veci budú bagatelizovať, ale ani to, že poniektorí muži si začnú klásť otázky, či sa majú vzdať galantnosti, alebo či majú prestať vyslovovať úprimné komplimenty, aby náhodou neboli obvinení z obťažovania.

Je to príležitosť začať meniť nevhodné spôsoby a atmosféru. Táto príležitosť by nemala zostať nevyužitá.

 

Prečítajte si aj Vláda cúvla pred ochranou týraných žien