Prokrastinácia? Bolo by mi za ňou smutno

 

Nedávno mi prišla (naozaj netuším, prečo práve mne?) pozvánka na kurz Stop prokrastinácii. Vraj stačia tri stretnutia a nebudem ani len tušiť, čo je to prokrastinácia. Už žiadne odkladanie dôležitých úloh na neskôr, budem oveľa výkonnejšia v práci, pričom v nej strávim menej času…

Páni moji, to by bolo! Najkrajší vianočný darček pre šéfa. Otázka znie, či by sa to páčilo aj mne. Totiž po čase som prišla na to, že na rozdiel od rôznych vedeckých kapacít, psychológov, nekonečne úspešných a nekonečne bohatých ľudí, ja prokrastináciu nepovažujem za niečo, čo je len negatívne, čo musím od seba nutne odstrihnúť. Ak mám byť úprimná, mne by za ňou bolo asi aj smutno.

Zisťujem, že prokrastinácia je stálym členom našej domácnosti. Keď prokrastinuje staršia dcéra, lebo práve musí robiť projekt o Antigone alebo sa učiť na písomku z biológie, na mail mi prídu fotky domov v Los Angeles, ktoré by sme si mohli kúpiť. Sú úžasné. Moderné vilky alebo romantické zámočky, pri  každom bazén, golfové ihrisko (čo na tom, že nikto z rodiny nehrá golf), vlastné kino a aspoň štyri kúpeľne (pes by sa potešil, že by si mal kde umývať laby a nemusel by furt čakať, kým sa niektorá z pubišiek dočeše). „Paráda, že?“ píše k nim dcéra. „Paráda, zlatko, keby si sa volala Beckhamová,“ odpoviem jej a dodám, nech neotravuje, lebo ja pracujem!

Keď prokrastinuje mladšia dcéra, medzitým, ako si hľadá na googli informácie do projektu o Európskej únii, posiela mi fotky miniprasiatok, ktoré si želá na Vianoce. Už päť rokov. A Ježiško ostáva k jej prosbám hluchý. Asi si myslí, rovnako ako ja, že v trojizbovom byte úplne stačí aj pes, prasiatko by tam už byť nemuselo. Fotky obyčajne sprevádzajú jednoznačné posolstvá typu: „Že je zlaté?… A nesmrdí… A môžeš ho venčiť spolu so psom…“ (No už aj utekám, moja).

Keď prokrastinuje manžel, presne viem, v ktorom kúte Slovenska kto ponúka len za odvoz parádne drevo, bohovské plechy na strechu a takmer nové odkvapové rúry. Takže mi na mobil príde otázočka typu: „Nemáš nejakú cestu do Ružomberka?“ No jasné, všetky moje služobné cesty vedú do Ružomberka a do kabelky si k diktafónu rovno nacpem aj odkvapové rúry.

Áno, je pravda, že vďaka prokrastinácii som zopár článkov odovzdávala na poslednú chvíľu a občas som sa v robote zasekla dlhšie, ako by som chcela. Ale na druhej strane, presne viem, kým som bola v roku 1540, ako budem vyzerať, keď budem mať šesťdesiat, aj čo mám robiť, aby som bola nekonečne pokojná, vyrovnaná a zharmonizovaná. A tie recepty a jednoduché cviky na štíhle brucho a zadok ani nespomínam! Naozaj neviem, ako by som bez všetkých týchto informácií mohla žiť. Kurz Stop prokrastinácii si ja pod stromček, veru, neprosím. Nevzdám sa len tak niečoho, v čom som fakt dobrá!

 

Prečítajte si aj To najkrajšie si nechajte pre seba

 

Ženy v meste