Rakovina nemá karanténu

Žijeme v karanténe, nosíme rúška, nestretávame sa, vyhýbame sa miestam, kde je viac ľudí. Do obchodov chodíme vyzbrojení ochrannými pomôckami. Stále si hovoríme, že mnohé veci odložíme na neskôr. Potom, keď bude po všetkom, po karanténe.

Lenže sú medzi nami ľudia, ktorí nemôžu veci odkladať. Nemôžu neísť do nemocnice, nemôžu si komunikáciu s lekárom vybaviť mailom a lieky cez elektronický recept. Sú to ľudia s rakovinou, ktorým korona urobila nielen obrovský škrt cez rozpočet, ale môže im škrtnúť celý život.

Rakovina a štatistiky

Denne sledujem štatistiky ľudí nakazených koronavírusom, no nikto nekričí, že na Slovensku denne zomiera na onkologické ochorenia v priemere 38 ľudí. Rakovinové štatistiky sú alarmujúce. Hlavným dôvodom je neskorá alebo nepresná diagnostika. Pacienti sa o svojom ochorení dozvedia neskoro, pretože sú kvôli nedostatku prístrojov a dlhým čakacím lehotám často liečení na nesprávne diagnózy.

Korona to ešte skomplikovala. Nefungujú diagnostické oddelenia, odkladajú sa operácie, vyšetrenia aj hospitalizácie. Prečo o tom píšem? Minulý týždeň som sa ocitla priamo v epicentre – v Národnom onkologickom ústave.

Musela som sa podrobiť diagnostickému zákroku a všade okolo mňa boli statočné ženy bojujúce s rakovinou. Nikdy v živote som necítila takú silu a odhodlanie. A nikde som nezažila taký prístup lekárov a sestier, ako tu. Toto je miesto, kde sa bojuje o život a všetci to vedia. Lekári vedia, že každý deň, každý týždeň je veľmi dôležitý, vedia, že rakovina nemá karanténu, nemôžete ju zmraziť, zavrieť doma, ani vypnúť.

Rakovina si ide svoje. Nenápadne sídli v tele a robí to, čo nemá. Každé jedno odložené vyšetrenie, každá jedna neskorá operácia môže byť osudnou. Bola som rada, že moja lekárka bola neúprosná a trvala na skorej hospitalizácii. Ženy, ktoré som tam stretla, rozprávali neuveriteľné príbehy. Popisovali náročnú cestu, kým sa dostali na toto oddelenie.

Náročnú preto, lebo niektoré z nich museli mesiace bojovať o to, aby ich obvodný lekár vôbec poslal na CT. Čakali na výsledky, na diagnózu, ktorú napokon presne určil až onkológ. Myslela som si, že ležať na oddelení, kde väčšina ľudí nemá vlasy a byť tým človekom, ktorý už navždy bude držiteľom preukazu onkologického pacienta, bude depresívne. No bol to pravý opak.

Ženy bojujú s rakovinou

Videla som obrovskú nádej. Chuť bojovať. Väčšina mojich spolupacientok sa neľutovala. Ukazovali svoje jazvy z boja so zákernou chorobou. Deň po operáciách ich sestry v bolestiach stavali na nohy. Rekonvalescencia je na tomto mieste pomerne rýchla, pretože veľkú rolu zohráva psychika pacientiek. Každá z nich sa chce čo najskôr dostať sama po svojich do kúpeľne. Chce chodiť, sedieť, aspoň čiastočne fungovať.

Ženy majú obrovskú schopnosť regenerácie a neľutujú sa. Sú nesmierne odvážne a statočné. So svojou jednoduchou operáciou som tu bola tak trochu smiešna, lebo všade okolo boli oveľa vážnejšie prípady. Napriek tomu ony mi dodávali odvahu, hovorili povzbudivé slová. Personál a lekári boli nesmierne príjemní a prívetiví, všetci presne popisovali, čo sa bude so mnou diať, anesteziologička ma dokonca pohladila po ruke, aby ma upokojila.

Všetci tu ochotne odpovedajú na vaše otázky, sestry za vami prídu aj niekoľkokrát, aby skontrolovali, či je všetko v poriadku. Všetci sú si vedomí toho, že na tomto mieste je dôležité, aby mali pacientky informácie a aby vedeli, čo sa deje.

Všetci sme na jednej lodi. Túžime byť v poriadku, túžime sa vyliečiť, túžime po dobrých výsledkoch. Pár nocí na tomto mieste vám prerovná priority. V momente viete, čo je podstatné a viete sa tešiť z maličkostí. A v momente vám ukáže, akých ľudí je dobré mať v mobile na rýchlej voľbe. Urobí vám to poriadok v priateľoch, aj v rodinných príslušníkoch.

Jedna vec, na ktorú som počas bezsennej noci v nemocnici prišla je to, že na rakovinu nemôžete byť sama. Potrebujete podporný team, ktorý vás podrží. Niekoho, kto sa postará, zariadi, prinesie, kto vás drží za ruku a miliónkrát vám zopakuje, že to bude dobré. Ak ste v takejto situácii sama, nemáte rodinu alebo partnera, je to brutálne ťažké. Môžete to zvládnuť, nakoniec nič iné vám nezostane, ale byť v tom sama je masaker.

Budujme si podpornú skupinu priateľov, rodiny a všetkých spoľahlivých, lebo nikdy nevieme, kedy natiahneme ruku v temnote a budeme potrebovať, aby ju niekto chytil.