
Rodičovské rozhodnutia
Nikdy predtým som sa veľmi nezamýšľala, o čom všetko v súvislosti so svojím dieťatom rozhodujem. Rozhodnutia patria k dospeláckemu životu tak ako platenie účtov. Niekedy je to náročné, ale urobiť sa to musí. Tento týždeň mi však napadlo, aké mám vlastne šťastie.
Redakcia Žien v meste · 7. septembra 2015 · 2 min čítania
So začiatkom školského roka robíme rozhodnutia o našich deťoch. Na aký krúžok pôjdu, koľko aktivít budú mať, rozmýšľame či ich zapíšeme ešte do družiny alebo im už dôverujeme tak, že ich necháme ísť po škole samých domov. Zvažujeme, či im kúpime novú tašku alebo im vydrží ešte tá stará. Neskôr príde dilema, kedy ich pustiť na prvú diskotéku, kedy s partiou do kina, či im dovoliť urobiť si vodičák na motorku, či si vybrať univerzitu doma alebo v zahraničí.
Takýchto rozhodnutí urobíme počas nášho rodičovského života mnoho. Niektoré ani príliš neriešime, lebo akosi vyplynú zo situácie, pri niektorých zasadá rodinná rada, ďalšie sa vyriešia až časom a sú aj také, čo niektorých členov rodiny môžu sklamať. V drvivej väčšine prípadov však nejde o rozhodnutia s fatálnymi dôsledkami alebo také, ktoré by sa ešte nedali neskôr napraviť.
Nikdy predtým som sa veľmi nezamýšľala, o čom všetko v súvislosti so svojím dieťatom rozhodujem. Rozhodnutia patria k dospeláckemu životu tak ako platenie účtov. Niekedy je to náročné, ale urobiť sa to musí.
Tento týždeň mi však napadlo, aké mám vlastne šťastie, že doma debatujeme len o krúžkoch, novej taške, farbe zimnej prikrývky do detskej izby a o tom, či si na budúci rok má dcéra vybrať v škole francúzštinu alebo arabčinu.
Moja známa, ktorej osemročný syn trpí veľmi zriedkavou genetickou poruchou, sa tento týždeň rozhodovala, či chlapec podstúpi pomerne riskantný, stále relatívne neoverený zákrok, ktorý by mu zásadne zmenil život aj šance žiť ako ostatné deti. Teraz je pripútaný na lôžko, máva ťažké a čoraz častejšie vyčerpávajúce záchvaty. Novátorskou metódou liečili po celom svete zatiaľ len deväť detí. Šiestim z nich sa polepšilo, ale kto vie, čo bude o dva-tri roky.
Ľudia, ktorí sa vydávajú so svojimi deťmi na more na úbohých bárkach majú pomer úspechu a neúspechu ešte horší ako moja známa. Je to 50:50. Robia rozhodnutia, ktoré sú o živote a smrti. Preto vďakabohu za rozhodnutia, pred aké som postavená ja.
Prečítajte si aj Neodvracajme zrak
Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.

Mohlo by vás zaujímať
Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali
Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na
Diana Javorčíková · 18. augusta 2026
Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?
Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na
Nezlomné · 4. augusta 2026
Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici
Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.
Lucia Ábelová · 24. júla 2026



