Rozprávka o detskom strese v nemocnici

 

Ešte v sedemdesiatych rokoch minulého storočia som mal ako 4-ročné dieťa možnosť stráviť v nemocnici asi 3-4 dni. Úplne sám, bez prítomnosti niektorého z rodičov. Hoci si nespomínam na nejaké sadistické praktiky nemocničného personálu, dodnes si viem po 40 rokoch vybaviť útržky z toho stresujúceho pobytu.

Biele drevené dvere „lietačky“ v uzavretej kóji infekčného oddelenia, hliníkovú „sieťovú“ detskú postieľku, v ktorej som bol zatvorený; živo si pamätám ako ma nejaký „obrovský“ 12 až 13-ročný milý chlapec – spolupacient vyberal z postieľky, keď som plakal, stále sa usmieval a občas ma pohladil po hlave a hral sa so mnou.

Napriek tomu som si po ukončení pobytu ďalších 10 rokov „úspešne kompenzoval neurózu“ a obhrýzal nechty na rukách až do krvi.

Sme o 40 rokov neskôr a dozvedám sa z tlače, že v detskej špecializovanej nemocnici hlavného mesta stredoeurópskej kultúrnej krajiny môže mama „veľkodušne“ presedieť pri svojej drahej, chorobou a nemocnicou traumatizovanej ratolesti na stoličke, potom musí od dieťaťa odísť, alebo v inej nemocnici dokonca dostane taký nadštandard ako prístelka vo forme „skladacieho lehátka, ktoré však cez deň musí byť odstránené“…

Veľmi rád pripojím ďalší konkrétny prípad – nedostatočne zrelý novorodenec vo fakultnej (dnes univerzitnej) nemocnici zostáva po 4-5 dňoch po narodení na oddelení, ale mama bola nútená odísť domov, prípadne do ťažko nevyhovujúcich priestorov (bývalý sklad) na inom poschodí. Až negatívna skúsenosť jednej z mamičiek spôsobí, že s pomocou ďalších 10-12 sympatizantiek zakladajú združenie Matka a dieťa Turca a s pomocou sponzorov a organizovaním charitatívnych koncertov (Richarda Rikkona, Sisy Sklovskej, Petra Adamova a ich hostí) prerábajú a prispôsobujú detské izby na gynekologickej a neskôr na mnohých ďalších klinikách univerzitnej nemocnice do kultúrnejšej podoby. (Áno, som hrdý na to, že tieto skvelé mamičky osobne poznám. Pre mňa sú na rozdiel od mnohých iných „osobností“ úplnou elitou tohto národa).

O morálnom a hodnotovom úpadku našej súčasnej spoločnosti ako aj o „všemocnej“ výhovorke na ekonomické dôvody, prečo sa niečo  „nedá zabezpečiť“ čo by malo byť úplne samozrejmé, je škoda písať – to predsa žijeme denne. Ale najtragickejšie na tom všetkom je, že sme si na to už zvykli.

Ale je potešiteľné, že niekde to funguje úplne bežne a bezproblémovo.

V nemocnici v nórskom Molde v jeden októbrový večer minulého roka po 20. hodine musel byť operovaný vyše 10-ročný chlapec. Bolo úplnou samozrejmosťou, že spolu s ním bola ubytovaná v nemocnici aj jeho mama v samostatnej izbe; dokonca personál nemocnice prisunul dve postele k sebe a vytvoril jedno “ pseudomanželské“ lôžko, aby ho po príchode z operačného sálu mohla jeho milovaná maminka držať za ruku hneď po príchode zo sálu a uľahčila mu zvládnuť detský stres!

A to, že jeho mama ho držala za ruku aj cestou na operačný sál a dokonca za tú detskú ručičku ho mohla držať, až kým chlapčiatko nezaspalo na operačnom stole mi už aj tak nikto neuverí.

Prípadné poznámky všadeprítomných internetových trollov, že to bola výnimka, keďže som operoval syna riaditeľa nemocnice a mama dieťaťa bola zhodou okolností lekárka v tejto nemocnici sú založené na vode. V Nórsku nehrá žiadnu rolu či ide byť operované dieťa nejakého „no name“ imigranta alebo riaditeľa nemocnice!

Rozdiel v strese bol len u mňa – znásobený faktom, že ide o dieťa mne známej osoby, ani ten povestný „zastrúhaný vlas“ by mi pred operáciou nevošiel…

Neoperoval som v Nórsku jedno dieťa a neoperoval som len v Molde. A napriek tomu prístup nemocničného personálu k deťom a ich mamám bol rovnaký. Puto mama a jej dieťa je v nórskej nemocnici priam posvätné.

Ozaj a zabudol som dodať, že na druhý deň ráno nedostalo raňajky do postele len operované vysmiate chlapča, ale aj jeho mama. A ZA-DAR-MO!!! Žiaden príplatok, ani za hospitalizáciu, ani za raňajky, a vraj ani od mamy nepýtala tá nórska nemocnica administratívny poplatok  „matka pri operácii dieťaťa“.

Asi by som mal už prestať snívať. O 3 týždne sa zobudím z tohto blúznenia a začnem pracovať zasa v slovenskom zdravotníctve. A keby len pracovať, dokonca ešte aj zarábať! 🙂

To bude krásna balada!!!

 

(Autor blogu je nebezpečne nakazený optimista, ktorý si celé 2 roky neveriacky pretieral oči, čo všetko sa dá nájsť v nórskom zdravotníctve)

 

 

Prečítajte si aj U nás pred operáciami zvonia telefóny, v Nórsku nie

 

Ženy v meste