S nabrúseným rýľom sa lepšie pracuje alebo ako sme zabudli na Baťov odkaz

Žijem v Baťovanoch, je to pre mňa neoficiálny názov časti Partizánskeho, ktorú postavila firma Baťa v čase, keď sa Partizánske volalo Baťovany. Malé zabudnuté slovenské mestečko, ktoré si ľudia mýlia s Prievidzou. Dnes sa v rodinách, ba ani v školách o Baťovom systéme riadenia nehovorí a neučí, mnohí obyvatelia ani netušia, že tu nejaký Baťa bol a tak je samozrejmé, že ani jeho odkaz nie je všeobecne rozšírený. Ide len o pár nadšencov a najstarších obyvateľov, ktorí zažili Baťovu školu práce a snažia sa šíriť povedomie o tom, čo firma Baťa pre spoločnosť zanechala. Dovolím si prirátať sa k nim.

Jedno z prvých Baťových hesiel, ktoré mi utkvelo v pamäti a pripomínam si ho, je služba ľudu, ktorú predstavuje veta: Náš zákazník, náš pán. Knihu Tomáš Baťa ve vzpomínkách našich prodavačů by si mal prečítať každý majiteľ a zamestnanec, aby porozumeli tomu, čo služba ľuďom znamená a akú úlohu v tom zohráva zdvorilé správanie a služby.

 

„Konejme jen takovou práci, která slouží veřejnosti. Obchod je služba lidu. Čím důkladněji pochopí obchodník tuto pravdu, tím více se bude rozšiťovat okruh lidí, kteří budou stát o obchodní spojení.“

„Jde o to udělat z podnikání a obchodu celoživotní zaměstnání, ne pouze příležitost olupovat v něm po několik let lidi a pak se odebrat na odpočinek.“

„Pod obchodní poctivostí rozumíme, že veškeré strany na obchodě zůčastněné musí být po provedení obchodu bohatší, než byly předtím.“

(Tomáš Baťa)

 

Pod dojmom týchto hesiel som sa vybrala nakúpiť náradie na stavbu. Pracovníci mi prízvukovali, aby som dala rýle nabrúsiť. „Aha, už viem, prečo sa s tým mojím nadriem.“ V prvej predajni mi na požiadavku o nabrúsení odvetili, že veď mi to spraví hocikto doma a pomôžu mi s náradím do auta. Rozmýšľala som, ktorý sused je domáci majster a mohol by mi rýle nabrúsiť, no ani jeden nemá túto možnosť. Pravdou je, že túto službu som očakávala v predajni, v ktorej som tovar kupovala. Pobrala som sa do druhej predajne, vybrala štyri kusy náradia a zo suterénu som ho vyniesla na poschodie a odtiaľ na parkovisko k autu. Bol to obchod, kde predávajú aj náradie, preto som sa spýtala, či mi môžu u nich kúpené rýle nabrúsiť. Predavač sa na mňa vydesene pozrel. Porozumela som a predbehla som ho slovami: „Mám ich dať nabrúsiť susedom, však?“ Viditeľne mu odľahlo a povedal: „Áno, to by bolo najlepšie.“

V predajni okrem mňa žiadny zákazník nebol, stáli tam minimálne dvaja obsluhujúci, no ani jeden sa nemal k komu, aby mi s tovarom pomohol do auta. A tak som si sama vzala náradie, krhlu a kabelku a dolu schodmi som sa vybrala k autu. Sklamaná z toho, ako služby v bývalom Baťovom meste už nefungujú, som sa zdôverila kamarátke, na čo mi odpovedala: „To sú hlúposti. Ja kúpim vždy toľko, aby som to odniesla alebo sa po zvyšok vrátim.“ V hlave sa mi začali preháňať myšlienky o ženách a mužoch, o sile a nehe a asi toto je podstata, že zo žien sa stávajú muži a naopak. A potom som zopárkrát zaklipkala viečkami, aby som sa spamätala, a povedala som si, že majitelia obchodov asi chcú, aby sa vytratila zdvorilosť.

Galantnosť a služby nie sú dnes potrebné, veď som nakúpila, čo som chcela, na nič navyše vo forme služby nemám nárok. Veď kto už vie, že s nabrúseným rýľom sa pracuje výrazne lepšie? Prišla som domov, kde ma už čakala druhá partia pracovníkov a jeden z nich, ktorému som pridelila pred dvomi dňami nabrúsený rýľ, mi povedal: „Áno, s dobre nabrúseným rýľom ide práca oveľa lepšie, nie ako s týmto.“

 

(Autorka je lektorkou spoločenskej etikety a biznis protokolu a autorkou blogu Mladý džentlemen)

 

 

Prečítajte si aj Medzinárodný deň žien. Komunistický výmysel?