Šarlátová šatka snov

 

Sny. Nočné, občas denné. Sú únikom z reality, predstavením, v ktorom hráme hlavnú alebo aspoň podstatnú úlohu. Nekonečná inšpirácia pre Freuda. Živná pôda pre Junga. Psychológovia tvrdia, že aj na pohľad neznáme osoby a miesta, s ktorými sa pri snívaní stretávame, skutočne existujú a kdesi sme ich zažili, akurát si to nepamätáme. V sne však áno. Tam sa môžu objaviť v podobe dôverne známej pláže či rušnej ulice veľkomesta. Mám také snové miesta a opakovane a s radosťou sa na ne vraciam, pritom som ochotná odprisahať, že v mojej realite neexistujú. Presne tak, ako jazda v čiernom kabriolete…

„…je úplne nehlučný, sedím za volantom.“

„Napriek tomu, že nemáš vodičák?“ moje nadšené rozprávanie preruší kamoška a energicky si zamieša kávu, do ktorej si nikdy nedáva cukor. Nielen v tomto sme odlišné.

„Ležérne držím volant,“ nenechám sa vyrušovať, „auto ide úplne nehlučne, takže počujem každý tón tej úžasnej, pomalej a dôverne známej skladby, na ktorú si po zobudení nedokážem spomenúť. Vietor mi rozfúkava vlasy…, nesmej sa! Nešvihajú mi do očí, do tváre, ale elegantne vlajú. Je to také neskutočné, snové.“ 

„Hm, ty romantička. A určite máš okolo hrdla omotanú šarlátovo červenú hodvábnu šatku, ktorá sa za tebou plazí ako chvost čínskeho draka,“ povie kamoška ironicky. 

„Ako vieš?“

„No viem. Šatku a kabriolet mala aj Isadora Duncanová.“

„Myslíš, tú tanečnicu? Ženu ruského básnika Jesenina?“

Prikývne. Nechápem, kam mieri.

„Áno, myslím najmä tú jej vlajúcu šatku, čo sa počas jazdy obtočila okolo kolesa kabrioletu a milej Isadore zlomila väzy,“ prezradí pointu kamoška a ja si uvedomím, že raz som si to už sľúbila. To, že nebudem prezrádzať svoje sny. Pretože tým, že ich vynesiem na denné svetlo, akoby som im okolo krku uviazala hodvábnu šarlátovú šatku a posadila ich do Isadorinho rozbehnutého kabrioletu.

 

Prečítajte si aj Uhorková sezóna