Seriál Adolescent alebo keď dieťa ani v detskej izbe nie je v bezpečí

Prichádza večer a po uponáhľanom dni je konečne čas na oddych. 

Aj v detskej izbe je už ticho. Ticho z tínedžerovej izby môže znamenať viac ako obyčajné ticho.

Niekedy je to nemý výkrik.

Bolesť prichádza cez obrazovky, kde jedno pre nás dospelých obyčajné číslo alebo   môže kruto ubližovať.

Vy si však zatiaľ dobíjate energiu spánkom. Sníva sa niečo krásne.

To dobré a krásne sa ráno mení na nočnú moru.

Zatiaľ iba v mini seriáli Adolescenti na Netflix. 

Keď ste ho ešte nevideli, neprezradím podrobnosti.

Keď však áno, určite aj vám trvalo istý čas stráviť až surovo pravdivý pohľad do sveta tínedžerov. 

Nie toho sveta, ktorý vidíme očami dospelých. Toho, ktorý dospievajúci prežívajú z

a zatvorenými dverami izieb, v tichu, v hlave, na sieťach, medzi sebou.

Seriál Adolescent a realita

Dnešní tínedžeri žijú v dvoch realitách.
V tej našej: kde sa pýtame, kontrolujeme, očakávame.
A v tej ich aj virtuálnej: kde sa porovnávajú, boja zlyhať, túžia zapadnúť a nasledujú iných.

Sme tu aj my, dospelí. Učiteľ zo seriálu, ktorý mykne plecom a lakonicky povie: “Som iba učiteľ a všetky dnešné deti sú hrozné.”   

V anglickom preklade to znie drsnejšie. Alebo postava otca, ktorý síce fyzicky je prítomný, nedokáže však prejaviť emocionálnu podporu.

“Asi sme si ho mali viac všímať. Bol vo svojej izbe, tak sme si mysleli, že je v bezpečí.”- sám si priznáva v rozhovore s manželkou.

Netvrdím, že od dnes sa poďme prekopávať do hĺbok temného webu alebo naštudovať význam všetkých slangových výrazov mladej generácie alebo poznali každý význam emojis.

Ako koučka tínedžerov a bývalá učiteľka som však spozorovala, že deti najviac trápia tie veci, ktoré si my možno nedokážeme všimnúť.

Vnímam aj strach v rozhovoroch s matkami, ktoré chcú byť pri svojich deťoch, ale deti nezdieľajú svoje prežívanie.

Seriál Adolescent je zrkadlom. Nie preto, aby nás vystrašil. Ale aby sme hľadali riešenia.

Zázračné riešenie ani teraz neexistuje.

Čo máme v rukách je, vytvoriť bezpečný vzťah s tínedžermi doma aj v škole, ktorý môže byť silnejší ako slová “shite” (sorry za doslovný citát) influencera s miliónmi followerov.
Môžeme zabezpečiť deťom dospelú osobu, s ktorou môžu hovoriť bez strachu, aby nehľadali pochopenie iba online.
Počúvať  deti celou svojou prítomnosťou a pýtať sa pre reálne odpovede.

Bezpečie domova je o dôvere

V hierarchii potrieb fyzické bezpečie a bezpečie domova sú na prvých dvoch priečkach. Rešpektujúce vzťahy sú vyššia méta. Keď dieťa doma má bezpečný a dôverný vzťah, je pravdepodobnejšie, že prirodzenejšie bude filtrovať  vonkajší svet. A zdieľať svoje obavy a pochybnosti

Naučme deti klásť si otázky:
„Prečo mi toto niekto hovorí?“
„Aký je dôkaz na to, čo o mne hovoria?“

„Mám právo myslieť si niečo iné?“

Takto pomôžeme budovať sebadôveru, nie závislosťod názorov iných.

Rodičia nemôžu byť dokonalí. Ani deti. Všetci potrebujeme byť videní, bezpodmienečne prijatí, pochopení. 

Pozorujte. Počúvajte. Porozprávajte sa.

Nie preto, aby ste deti  alebo seba opravovali.
Aby ste sa spájali.

Pokojne hovorte ďeťom:

„Neviem, čo prežívaš, ale chcem tomu porozumieť.“
„Počujem, že to máš ťažké. Som tu.“
To sú vety, ktoré stavajú mosty.

 

Aby sa hlboké príbehy mladej generácie končili inými vetami, ako tá posledná, ktorú počuť v seriáli aj v našej realite:

“Dnešné deti sú všetky rovnaké. Nevieme s tým urobiť nič.”

Pozerajme sa na svet aj očami tínedžerov a spolu dokážeme meniť príbehy.

(Autorka je koučka a lektorka, expertka na tínedžerov, prepája generácie cez rešpektujúcu komunikáciu)