
Škaredé slovo
Poviem to takto: život s tými, ktorí nepoznajú mieru, môže naháňať strach. Oni totiž prekračujú hranice bez výčitiek svedomia.
Redakcia Žien v meste · 24. marca 2015 · 2 min čítania
„Poviem škaredé slovo!“ pohrozila nahlas počas rodinnej oslavy 4–ročná slečna. Všetci stíchli. Oči sediacich pri stole boli upreté na dievčatko, ktoré sa mama snažila presvedčiť, že by malo niečo zjesť. Mama vyskúšala už všetky argumenty.
Teraz v boji pritvrdila jej dcéra a vytiahla ťažkú zbraň. „Už to idem povedať: kur…“ zavesila hlas. Ticho v miestnosti sa dalo krájať, prerušil ho zvuk na tanier padajúcej striebornej vidličky. To asi babka dievčatka nezvládla napätie. Vždy sa chcela vnučkou pred rodinou, kamarátkami, známymi pochváliť… Taká hanba!
Priznám sa, že to dievčatko som bola ja (to boli časy, keď ma museli prehovárať, aby som niečo zjedla). A zdá sa, že ten večer som svoju rodinu dosť potrápila. Nakoniec, keď všetci hostia v očakávaní ani slinu neprehltli, som to priklincovala: „kurrr…. kúrnik šopa!“
Všetkým sa uľavilo a začali sa nahlas smiať. Dokonca mi zatlieskali. Cítila som sa ako hviezda, ktorá pobavila veľké publikum. Ešte som sa snažila fór zopakovať, ale už to nebolo zábavné. Mama mi vtedy povedala, že stačilo, že treba mať mieru. Vtedy som sa prvýkrát zamyslela nad tým, ako sa zachováva miera.
Príležitostí o tom rozmýšľať máme v živote veľa. Napríklad vtedy, keď v krčme počujete, že tamten by si už mohol dať s pitím pokoj, že nepozná mieru. Alebo, že sa dcéra susedy z piateho hrozne oblieka, že navešia na seba toho toľko, akoby nepoznala mieru. Niekto tak veľa o sebe rozpráva, že sa s ním radšej ľudia ani nedajú do reči, lebo vedia, že tak rýchlo neskončí.
Iná kapitola je o tých, čo nepoznajú mieru v jedení. No všetko sa (ako-tak) dá zvládnuť, pokiaľ ten, kto nemá mieru, neprekračuje hranice iných. Keď sa to už stáva, život vedľa takej osoby je hrozný. A to nehovorím len o tých závislých na alkohole.
Poviem to takto: život s tými, ktorí nepoznajú mieru, môže naháňať strach. Oni totiž prekračujú hranice bez výčitiek svedomia.
Viete, že práve uplynul rok odo dňa, keď sa začali vedľa našich krajín posúvať hranice? Že Krym sa pred rokom stal súčasťou iného štátu? A nie som si istá, či tí, ktorí to spravili, poznajú mieru. Nechcem povedať škaredé slovo, ale… kurnik šopa, nie je to na smiech! Aj keď v Rusku si tlieskajú.
Mohlo by vás zaujímať
Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali
Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na
Diana Javorčíková · 18. augusta 2026
Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?
Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na
Nezlomné · 4. augusta 2026
Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici
Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.
Lucia Ábelová · 24. júla 2026



