Škola je taká dobrá ako jej rodičia

 

Riaditeľ školy najprv na pódium vyzval synovu pani učiteľku. Za potlesku všetkých zúčastnených jej poprial pekný dôchodkový čas a poďakoval jej za 35-ročné účinkovanie v ich škole.

Elegantná šesťdesiatnička s čipernými smejúcimi sa očami ráznym krokom vybehla na pódium, prevzala mikrofón a povedala, že škola a deti jej budú chýbať. Dodala, že so školou sa nelúči úplne, pretože aj počas dôchodku chce dobrovoľne viesť krúžok čítania. Má rada deti, ich pohľady a otvorené ústa, keď počúvajú, ich fantáziu, ich reakcie, keď sa k nim dostávajú príbehy a nové učivo.

Pri ďakovaní na pódiu tiež povedala, že tých 35 rokov bolo dokonalých, pretože pracovala v skutočnom dialógu s vedením školy a s rodičmi žiakov, pretože počas celej kariéry mala šťastie na rodičov, ktorí nebrali školu len ako inštitúciu na odloženie dieťaťa ráno a vyzdvihnutie večer, ale aktívne spolupracovali.

Nedávno som sa rozprávala na káve s mamou synovho kamaráta, mamou dvoch malých chlapcov, s náročným zamestnaním na plný úväzok. Hovorila mi, ako po práci išla autom do iného mesta vyzdvihnúť plátenné stany na školskú oslavu a ako zohnala recept od profesionálneho kuchára z reštaurácie na urobenie stovky palaciniek. Stany vyzdvihla, zaviezla do školy, cesto na palacinky pripravila a počas školskej oslavy viedla stánok s nápojmi. Od stánku odbehla len na 20 minút, keď bola na pódiu trieda jej syna.

Na školskej oslave súkromnej školy, s triedami od 3-ročných škôlkárov až po maturantov, bolo možno tisíc ľudí. Stánky s občerstvením, hrami, ako strieľanie šípok, nafukovacie šmýkľavky, či sumo zápasy viedli rodičia, učitelia a pedagogický dozor. Matematikárka, triedna pani učiteľka šiestakov, manažovala hádzanie šípok, ocinovia inžinieri spúšťali umelohmotné kačičky na vodu, mamy v elegantných letných šatoch predávali nápoje a pod horúcim slnkom počas niekoľkých hodín vymieňali darčeky za lístky, ktoré deti pri hrách získali.

O šiestej, po skončení oslavy sa nikto k bráne nehrnul. Väčšina rodičov zostávala, aby upratali stoličky, materiál po hrách, odpad, poháre a taniere.

Mnohí otcovia prišli do školy niekoľko hodín pred oslavou, aby postavili stany, rozmiestnili stoličky, namontovali pódium.

Rodičia sa dobrovoľne hlásia ako doprovod pri školských výletoch, nájdu si čas prísť do školy porozprávať o svojom zamestnaní, anglicky hovoriaci rodičia vymyslia projekt anglických raňajok pre tretiakov, mama pracujúca v budove Senátu vybaví celej triede exkurziu, otec pracujúci na veľtrhu na Porte de Versailles zabezpečí kurz potápania pre celú triedu.

Niekoľkokrát do roka pani učiteľka zorganizuje večerný aperitív pre rodičov a deti. Pripraví do veľkého kastróla punč, rodičia upečú koláče a po divadelnom, hudobnom, či tanečnom predstavení, sa rozprávajú o deťoch. S pohárom punču v ruke, si rodičia s pani učiteľlkou vymenia niekoľko viet o tom, aké je dieťa doma a v škole. Niekoľko viet, ktoré pomôžu pochopiť, prečo je v poslednej dobe dieťa ustráchané, prečo sa odrazu začalo zaujímať o grécku mytológiu, vďaka čomu konečne pochopilo, ako sa násobia desatinné čísla.

Angažovanosť rodičov v škole, ich spolupatričnosť so školou funguje rovnako v štátnych i súkromných školách. Aj ked rodič platí za súkromnú školu, podporuje katolícku charitu a farnosť, ktorá so školou spolupracuje, platí sedem euro za každý obed, družinu rannú a večernú, nepovie si „veď školu platíme, tak všetko musí fungovať a naše dieťa musí dostať kvalitné vzdelanie“.

Spolupracovať so školou znamená venovať jej čas, vedieť, aké problémy vedenie školy rieši, byť súčasťou hľadania a navrhovania riešení.

Keď rodičia túto spoluprácu chápu, potom 60-ročná pani učiteľka pred odchodom do dôchodku povie, že jej vyučovacia kariéra bola dokonalým šťastím. A preto má chuť sa v septembri do školy vrátiť ako dobrovoľníčka.

 

 

 

Ženy v meste