Ženy v meste
Školské projekty – pre rodičov

Školské projekty – pre rodičov

Domov prišli obidve dievčatá s plačom. Väčšina detí totiž prišla s prezentáciou pripravenou na USB kľúči, ktorá obsahovala videá a ďalšie prvky, čo bolo prudko nad schopnosti aj najšikovnejšieho prváka. Jednoducho: prezentovali sa rodičia.

Redakcia Žien v meste · 26. októbra 2015 · 2 min čítania

 

Tento týždeň som prijala zásadné rozhodnutie: nebudem otročiť na školských projektoch mojej dcéry. Má dosť schopností, vedomostí a zručností, aby si ich urobila sama. Na úrovni zodpovedajúcej jej veku. Do školy predsa nechodím ja, ani môj muž a ani za nás v práci nikto nič neurobí. 

Začalo sa to ešte v prvej triede. Deti si mali pripraviť projekt o domácom zvieratku. Bolo to niekedy vo februári, už poznali všetky písmená, čítali prvé jednoduchšie knižky. Dcéra a jej kamarátka si vybrali papagája. Sedeli u nás štyri hodiny a s pomocou detskej encyklopédie napísali prváckym písmom niekoľko viet o papagájovi, nalepili obrázok a pripravili malý kvíz.

Boli pyšné. No domov prišli obidve s plačom. Väčšina detí totiž prišla s prezentáciou pripravenou na USB kľúči, ktorá obsahovala videá a ďalšie prvky, čo bolo prudko nad schopnosti aj najšikovnejšieho prváka. Jednoducho: prezentovali sa rodičia.

Odvtedy, aby sme v hanbe nezostali (s nepochopením sa stretla aj moja otázka na rodičovskom fóre, či je toto normálne) sme sa potili pri projektoch. Interaktívne kvízy, ružové, zelené, žlté písmenká, vyhľadávanie na internete, hudobné podmazy. To všetko, aby sme splnili nároky. Čo na tom, že naša dcéra sa čoraz viac stávala len pasívnym pozorovateľom ako aktívnym hráčom. Čo na tom, že sme hodiny trávili zhrbení nad počítačom a z jej projektov som bola vo väčšom strese ako keď som pred rokmi bola na svojej prvej reportáži. 

Tento týždeň som si však povedala: dosť. Je to súčasť procesu, keď si uvedomíte, že vaše osemročné dievča už môže ísť samé do školy, že ho nezabije ťažká aktovka, že keď si nedbalo obuje ponožky do tanečných topánok a otlačí mu to prsty, bude to jej problém, a že školské projekty sú jej práca, lebo život je taký.

Viem, že po prezentácii najnovšieho projektu príde zase s plačom. Ani veľmi dobrá, úhľadná a naozaj “vysedená” prezentácia osemročnej dievčinky nemôže konkurovať práci 40-ročného projektového manažéra z IT biznisu. Inak sa ale nedá naučiť byť spokojná sama so sebou, pýšiť sa svojou prácou a nie machrovať s dielom niekoho iného. 

 

Prečítajte si aj Policajné auto pred školou

 

Podporte nás a stante sa clenkami klubu
Zdieľať

Mohlo by vás zaujímať

Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali

Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na

Diana Javorčíková · 18. augusta 2026

Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?

Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na

Nezlomné · 4. augusta 2026

Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici

Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.

Lucia Ábelová · 24. júla 2026