Slováci vnímajú Rumunsko stereotypne. Ja mám inú skúsenosť.

Ak sa náhodou ocitnem doma viac než na pol roka, moja rodina a priatelia sa ma začnú vypytovať, kam mám namierené najbližšie. Zvykli si už totiž, že som fanúšikom slobodného cestovania, otvorených hraníc a hlavne neuveriteľne lacných leteniek, čo napríklad moji rodičia nikdy nezažili. Otázky, kam to bude najbližšie, som dostávala na začiatku leta. Vtedy sme už s kamarátkou Gabikou plánovali cestu do Rumunska. Táto krajina severného Balkánu bola mojím dlhoročným snom, a teraz, keď sme mali spiatočné letenky kúpili za neuveriteľných 9 euro, Rumunsko som už naozaj na dosah ruky. O úprimnú radosť z plánovania výletu ma mohli obrať už len nezmyselné komentáre a názory ľudí na krajinu, v ktorej samozrejme oni sami nikdy neboli. Našťastie, nestalo sa tak.

 

Výhľad na mesto Kluž. Foto – autorka

 

S Gabikou sme práve ukončili bakalársky ročník a nízko-nákladová dovolenka v Rumunska mala byť odmenou a miestom akéhosi duševného detoxu. Známi sa mi pred odchodom do Rumunska smiali a pýtali sa ma, čo tam chcem robiť, keď tam žijú len samí „cigáni“. Či sa nebojím ísť do krajiny, kde sa určite len kradne. Pýtali sa ma, čo vlastne očakávam od tak zaostalej krajiny, kam nikto nechodí a hlavne ma upozorňovali, aby som necestovala rumunskými vlakmi, lebo veď tam určite ani železnice poriadne nemajú.

V skutočnosti je Rumunsko úplne iná krajina, ako mýty, ktorým my Slováci tak radi veríme. Počas cesty naprieč Rumunskom sme stretli len milých, ochotných a priateľských ľudí. Prostredníctvom služby zameranej na spolujazdy sme cestovali 450 kilometrov s úplne cudzím mužom. Samozrejme, aj my sme mali pred touto skúsenosťou rešpekt, ale brali sme to ako výzvu. Spoznali sme tak človeka, ktorý vedel vynikajúco po anglicky. Aj preto sme sa 9 hodín v aute sústavne bili o slovo, a keďže on tú bitku väčšinou vyhral, už sme neboli až tak stratené a mali sme aspoň približnú predstavu o krajine, v ktorej sa práve nachádzame. Milí a veľmi ústretoví neboli len naši hostitelia, ale aj ľudia v reštauráciách, kaviarňach, sprievodcovia vo vlaku, vodiči mestskej hromadnej dopravy… vlastne, milí boli úplne všetci Rumuni, ktorých sme počas týždňa stretli. Nepociťovali sme ani nebezpečie, ani strach, práve naopak.

 

Remeselnícke trhy, kde náhodou v rámci folkórneho porgramu vystupoval aj slovenský súbor. Foto – autorka
 

 

Už počas pobytu v Rumunsku som si uvedomila, že žiadna z predpovedí mojich známych nie je reálna. Ani tá, že Rumunsko je len zaostalá krajina na juhovýchode Európy. Z pohľadu turistky mi v krajine nič nechýbalo, teda okrem času navyše, ktorý by som potrebovala, aby som videla všetky tie miesta, ktoré sú čímsi jedinečné. Ako turistka, ktorá sa medzi jednotlivými mestami premiestňovala len prostredníctvom vlakov a autobusov, sa nemôžem sťažovať ani na dopravu. Aj pôvodne deväť hodinovú cestu vlakom sme zvládli len s hodinovým meškaním a aj to malo svoje opodstatnenie. Jednak sme mali pocit, že ľudí, ktorí cestovali v našom vozni už veľmi dobre poznáme, no užívali sme si najmä pohľad na surovú rumunskú prírodu, ktorá nás miestami oberala o dych. Po dychu sme však lapali častejšie. Napríklad, pri pohľade na sakrálne stavby či kráľovské paláce, vedľa ktorých sa týčil komunistický monument. Alebo v tretí deň našej cesty, keď sme uvedomili, že v parku, ktorý je veľký asi ako luxemburské záhrady v Paríži, sme len my dve a záhradníci. Tých dych-berúcich momentov bolo veľmi veľa a spomienka na ne ma dodnes hreje pri srdci.

Niekoľko týždňov po návrate z Rumunska si však uvedomujem najmä to, že je naozaj lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť…

 

Prečítajte si aj Zuzana Petková: Na Slovensku je systém nastavený tak, aby sa nič nevyšetrilo. Musela by nastať chyba v Matrixe