Slovensko v lete: čítajme (si) – nielen na nete

 

Medzi moje obľúbené radosti leta patrí okrem melónu aj luxus neprerušovaného čítania. Dva-tri dni len s knihou, či knihami, sú vítaným obohatením útržkovitého sledovania správ a článkov z mobilu. V lete pred dvoma rokmi mi medzi správami pípla aj tá o 71 mŕtvych utečencoch v dodávke na rakúskej diaľnici. Tragédia neznámych ľudí Slovensko rozdelila a hoci sa kríza (dočasne) „vyriešila“ aj bez nás, názorovú priepasť ako krízu riešiť, nik nezasypal.

K hlbšiemu pochopeniu témy mi veľmi pomohla kniha rakúskeho novinára Martina Pollacka Americký cisár – masový útek z Haliče (Absynt, 2016).  Archívne materiály z Krakova ukazujú, že hoci sa dnes zmenili osoby a obsadenie, mechanizmy prevádzačstva cez hranice i reakcie verejnosti zostávajú rovnaké. Pred 130 rokmi boli za nevzdelané a smradľavé „potkany a šváby“ považovaní naši migrujúci pradedovia a prababičky, dnes tak vidia mnohí Európania ľudí z Afriky, Blízkeho východu či Ázie.

Kríza ustúpila, no pachuť hodnotového konfliktu cítime i naďalej. Otvorenosť a voľný pohyb osôb, po ktorých sme túžili v roku1989, sa stali ohrozením. Sloboda prejavu, vierovyznania a sexuálnej orientácie príťažou a prejavom úpadku spoločnosti. Amerika, Británia, Francúzsko i naši priami susedia – všade sa pred voľbami hovorí o zlyhávaní „systému“. A ľudia hlasujú nohami. V slovenských voľbách 2016 tak, že každé šieste kreslo v NR SR dostali poslanci dvoch „anti-systémových“ strán. Pritom členovia ĽSNS sa takmer otvorene hlásia k ideám fašizmu a lídri Sme-rodiny volajú po povalení liberálnej demokracie. Systém podľa nich nefunguje „pre nás“, pre väčšinu – bielych, mužov, kresťanov, pracujúcich, „normálnych“. Zoznam ukrivdenej väčšiny je dlhý a biely. Akoby systém fungoval sám – bez nás a našich rozhodnutí.  Ak teda systém, t.j.  „demokracia nefunguje“,  na otázku „kto za to môže“  musí byť odpoveď. A tá sa ponúka jednoduchá – predsa „židia, liberáli, cigoši, establišment, buzny…“   A zoznam vinníkov, tentoraz dúhový a menšinový je opäť dlhý. Pocit ohrozenia budúcnosti, nášho „tradičného spôsobu života a hodnôt“ je takmer hmatateľný.

Z čoho tento pocit pramení sa v septembri 2016 pokúsila zistiť neziskovka Dialóg spolu s prieskumnou agentúrou Focus tzv. Barrettovou metódou.  Za tri najväčšie výzvy súčasnosti respondenti označili nezamestnanosť, neistotu z budúcnosti a nehospodárne nakladanie so zdrojmi. Medzi túžbami po lepšom Slovensku boli nastolenie sociálnej spravodlivosti, zlepšenie kvality života a znižovanie chudoby. Výsledky pritom ukázali dva zaujímavé fenomény – ten prvý spočíva v tom, že medzi mužmi a ženami nie sú zásadné postojové a hodnotové rozdiely a druhý v tom, že na rozdiel od iných krajín ľudia na Slovensku najviac túžia po bezpečí. Podrobnejšie skúmanie štyroch hlavných aspektov, ktoré ľudia považujú pre seba za najdôležitejšie  (bezpečie, kvalita života, dôvera a tradície) však ukázalo, že pod pojmom bezpečie ľudia vnímajú najmä možnosť spoľahnúť sa na to, že spoločnosť funguje očakávaným spôsobom. Neistota tak pramení ani nie tak z pocitu vonkajšieho ohrozenia, ale skôr z toho, že inštitúcie a rodina nefungujú tak, aby ľudia mali dostatočne silný pocit sociálnej istoty. Do pocitu neistoty výrazne prispieva personálna a inštitucionálna nedôvera, najmä nedôvera v inštitúcie spravodlivosti. Expertky z Centra pre výskum etnicity a kultúry pri výskume prekvapilo, že hoci tieto témy ľudia považujú za kľúčové, uvažujú o nich len veľmi povrchne. Nevedia, v čom dôležitosť spočíva, a čo by bolo potrebné urobiť (z vlastnej iniciatívy resp. zo strany štátu), aby sa situácia zlepšovala.

Máme ešte týždeň prázdnin a dovoleniek. Preto čítajme, zhovárajme sa a najmä rozmýšľajme. O sebe, o svete, kriticky a s otvorenou mysľou.