Sme slušná rodina

 

Začalo to vtedy na jar a nikto nedokázal povedať ani predpokladať, kedy a najmä ako to skončí. Puberta, zlá partia alebo len vzdor voči mame? Keď Petra v sedemnástich prýkrát zostala sama doma, bolo jasné, že urobí žúr. Divoký. Taký, že keď sa mama vrátila, hoci bolo upratané, okamžite zistila, že tu sa niečo dialo. Nerobila z toho vedu, poznala svoje dieťa, svoje milé, usmievavé slniečko. Ospravedlnila sa susedom, viete, puberta, ved to poznáte, dcére som dohovorila, nebude sa to opakovať. Sme slušná rodina, veď nás poznáte.

Potom prišla ďalšia sobota a mama si chcela do divadla vziať strieborný náramok po prababičke. Nevidela si ho niekde, pýtala sa Petry, veď zo šperkovnice,  ho vyberám len párkrát do roka! Keď o niekoľko dní hľadala peňaženku a potom aj päťdesiatku, ktorú vraj ráno položila na stôl, Petra sa smiala: Mami, starneš, zajtra začneš hľadať okuliare, ktoré máš na nose.

No čo už, stáva sa. Rovnako ako aj to, že zo školy príde upozornenie, aby sa rodičia dostavili kvôli absenciám a zhoršenému prospechu. To, že to bude vážnejšie, začala mama tušiť, keď raz dcéra neprišla zo školy. Teda najskôr sa na smrť vydesila, obtelefonovala všetky jej kamarátky, spolužiakov. Dcérenka sa ozvala neskoro v noci, ledva jej bolo rozumieť, vraj je na žúre a nech sa o ňu mama nebojí.

 

Prečítajte si

Moralistické prelúdium bez dažďa

 

Bála sa. Vtedy, keď Petra opäť prišla opitá. Vtedy, keď dostala domáce väzenie a ušla cez okno. Vtedy, keď mizli peniaze, fotoaparát, mobily, notebook, šperky. Petru vyhodili zo školy kvôli neospravedlneným absenciám. Okradla obe svoje babky a pravidelne mizla na niekoľko dní. Nedrogovala, nefetovala, v podstate ani veľmi nepila, len netrpezlivo túžila po slastiach dospelosti bez vedľajších účinkov a zodpovednosti. Po roku jej zúfalá mama venovala letenku. Jednosmernú. Do Edinburgu, kde žil Petrin otec, ktorý ich opustil, keď dcéra mala tri roky. Tentoraz nevydržal ani tri mesiace, poslal dcérenku späť so slovami, ako si si vychovala, tak máš, poraď si.

Mama vedela, že, keď Petru prijme, všetko bude po starom. A tak jej vybavila prácu, ubytovňu, kde jej zaplatila nájomné na rok dopredu. Zrušila jej trvalý pobyt. Inak sa nedalo. Iba žiť zo dňa na deň. Ľudia sa jej vyhýbali, veď malé mesto, susedia ju zdravili na pol úst, rodina jej neverila, že Petra, to zlaté, milé, slušné a talentované dievčatko, by mohla kradnúť, podvádzať. Takto to dopadne, keď decko nemá pevnú mužskú ruku a vychováva ju matka. A vôbec, bohvie prečo ju vtedy ten jej muž opustil…

Tento príbeh má happy end. Petra bude mať onedlho tridsať. Diaľkovo študuje, žije s priateľom, deti mať nechce, vraj sú s nimi iba starosti. Trošku kríva na ľavú nohu – spomienka na dni, keď žila na ulici a zlomený členok si liečila sama. Má zopár jaziev a mierne krivý nos, hm, nie všetci muži sú gentlemani. A jej mama? Vždy, keď niekto povie svoju nedotknuteľnú pravdu o jablku, čo nepadá ďaleko stromu, odlmčí sa. Vie predsa svoje.