Snívanie o dôchodku

 

Keď mi povedala, koľko má rokov, nechcela som veriť. Hádala by som jej aj o dvadsať menej. Neskutočná čipera. Keď sme kráčali vedľa seba, mala som čo robiť, aby som jej stačila. Aj rozpráva ako raketa…

Vždy bola taká. Vyštudovala vysokú školu a aby sa udržala v odbore, musela sa neustále vzdelávať. Cudzie jazyky, zahraničné konferencie, služobné cesty mimo domova. Bola uznávanou odborníčkou. A je presvedčená, že je ňou aj dnes. Nič zo svojej odbornosti predsa nestratila, cez internet stále nasáva nové vedomosti, je v kontakte s mnohými kolegami zo zahraničia, publikuje a napriek osemdesiatke ešte pred rokom pracovala. Lenže naša spoločnosť jej odbornosť a schopnosti už nepotrebuje. Sú tu mladší, je čas uvoľniť im miesto.

Žena, ktorá bola zvyknutá pracovať aj desať hodín denne, zrazu zostala doma. V panelákovom byte. Úplne sama. Muža už pochovala, deti sa rozleteli do sveta. Vždy im opakovala, aké dôležité je vzdelanie a robila všetko pre to, aby dostali to najlepšie. Lenže s najlepším vzdelaním sa im nechce drieť na Slovensku za pár šupov. Tešila sa, že sa uchytili v cudzine. A teší sa z ich úspechov stále. Cez skype.

Cez skype hladká svoje vnúčatá, radí synovi, ako si má uvariť domáci prívarok, ktorý kedysi tak miloval a dcéram „mudruje“ do zariaďovania bytu a sadenia balkónových kvetín. Cez skype vždy na pár minút ožije. A opäť má pocit, že je ešte potrebná a má pre koho žiť.

Tých pár minút je pre ňu ako hlt vody pre človeka putujúceho púšťou. Stačí na prežitie, upokojenie aj ľahší spánok, ale na celkové posilnenie a naštartovanie organizmu na plné obrátky už nie. Áno, deti ju volajú k sebe, ale viete ako znie tá ľudová múdrosť o presádzaní starých stromov… A tak čoraz častejšie premýšľa nad tým, že by jej už bolo lepšie na druhom brehu. Tam, kde je už väčšina jej priateľov a známych.

Keď máme štyridsať, tešíme sa na dôchodok. Ako si to všetko užijeme. More času, kopec záľub. Konečne bude čas na chodenie do divadla, na kávičky v kaviarni, na ruže v záhrade. Ešte je tu univerzita tretieho veku, jazyková škola, galérie, vínna cesta a keď dôchodok dovolí, tak aj cestovanie.

Sny štyridsiatničiek sú si v tomto dosť podobné. Realita osemdesiatničiek, žiaľ tiež. Mnohé zostávajú samy za dverami svojich bytov. Niet s kým napĺňať sny. Alebo niet za čo. Osamelosť dokáže bolieť rovnako ako mnohé choroby, na ktoré starí ľudia trpia. Akurát na osamelosť nemáme liek. A čo je horšie, ani ho nehľadáme… Vo fáze snívania sme totiž všetci presvedčení, že keď my zostarneme a pôjdeme do dôchodku, bude všetko inak. Naozaj bude?

(Autorka je redaktorkou mesačníka Dieťa)

 

Prečítajte si aj Zle vychovaní

 

Ženy v meste