
Sny sa plnia
Dlho sa jej nikto neozýval. Ona striedavo dúfala a tešila sa, striedavo zabúdala a hádzala to za hlavu. A dnes? Dnes má jej dcéra už dvadsať rokov, jej mama dvakrát toľko (a ešte kúsok) a spolu krstia knihu detských básničiek.
Redakcia Žien v meste · 4. marca 2017 · 2 min čítania
Vyšťavená po celom týždni mám chuť naložiť sa do vane a hodnú chvíľu len tak hľadieť na svoje prsty na nohách vykúkajúce spod peny. Namiesto toho sa postavím ku sporáku, zapínam rúru na dvesto stupňov a pečiem muffiny. Pri zvukoch mixéra a vôni čokolády sa ma rýchlo zmocní slávnostná nálada. „Tak sa to podarilo,“ prebehne mi mysľou a mám rovnaký pocit, ako keď bežec dobehne do cieľa. A pritom som len divák stojaci naboku…
Svoju kamarátku zo strednej školy som vždy vnímala skôr cez hudbu, ako cez slová. Hrávala na gitare, skvele spievala a okrem toho nakreslila celé naše maturitné tablo. Že skladá aj básne, to som sa dozvedela až oveľa neskôr – keď sa stala mamou, narodila sa jej dcéra a ona začala pre ňu vymýšľať detské riekanky a vtipné rozprávky.
Ako šiel život a letel čas, k básničkám pribúdali ďalšie a pekne sa kopili vzadu v šuplíku. A mnohé z nich sa aj stratili. Veď to poznáte, nebolo kedy zaoberať sa už napísanými básňami. Bolo treba učiť sa s dcérou, chodiť na rodičovské združenia, služobné cesty, variť a nakupovať a aby človek celkom nezošalel, tak aj stretávať sa s priateľmi, sem-tam žúrovať, športovať a chodiť do kina či divadla.
Z času na čas (najmä pri upratovaní skriniek a šuplíkov) sa vynorila otázka, čo ďalej s básňami – šmariť ich do koša, či poslať ďalej? A tak raz kamoška zopár básní naťukala do počítača a poslala do vydavateľstva. Len tak. V zmysle hesla – veď za to nič nedám.
Dlho sa jej nikto neozýval. Ona striedavo dúfala a tešila sa, striedavo zabúdala a hádzala to za hlavu. A dnes? Dnes má jej dcéra už dvadsať rokov, jej mama dvakrát toľko (a ešte kúsok) a spolu krstia knihu detských básničiek, ktoré doma už zapadali prachom času. Bude sa piť šampanské a pojedať domáce koláče, ktoré napečú kamarátky. A hlavne sa bude oslavovať celkom obyčajný fakt, že sny sa plnia. Aj keď to už možno vôbec nečakáte, a možno už ani nedúfate. Aj keď netlačíte na pílu, nevizualizujete a nevzývate vesmír, aby vám pomohol. Ale skrátka, len tak. Lebo ste šikovná a máte na to. A to je ten najlepší dôvod na oslavu.
.
Prečítajte si aj Pijeme šampus, šetríme na rožkoch?
Mohlo by vás zaujímať
Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali
Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na
Diana Javorčíková · 18. augusta 2026
Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?
Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na
Nezlomné · 4. augusta 2026
Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici
Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.
Lucia Ábelová · 24. júla 2026



