Som ešte občan, či už len pokusná myš?

„Od pondelka fičíš do školy,“ vravím v stredu svojej maturantke. Sprvu to totiž vyzeralo tak, že je to na betón. Aj som v obchode už zakúpila jogurty na desiatu a objednala som všetkých na testovanie. 

Vo štvrtok zistím, že sa ešte len zisťuje, či sa škola otvorí. Či nastúpi dostatok učiteľov, či sa všetci stihnú pretestovať a tiež či sú žiaci a ich rodičia vôbec ochotní dať sa testovať. Anketa v rodinách dopadla výborne a tak vydurím dospelé decko kúpiť si lístky na autobus, nech ich nezháňa v pondelok ráno. Predsa len ani ten najväčší optimista by mesačnú električenku teraz nekupoval. Na začiatok postačia lístky na prvých päť dní. 

Ibaže svitol piatok. A do školy sa nejde. Jednou z hygienických požiadaviek je totiž aj to, že sa žiaci z rôznych tried nemajú v škole miešať. Niekomu však zjavne ušlo, že toto je pri maturantoch trošku problém. Veď už za mojich čias (a to je pekných 30 rokov) sa v maturitných seminároch premiešavali budúci maturanti z viacerých tried. Lebo keď vám z každej triedy maturujú len dve decká z geografie a päť z matiky, tak je asi normálne, že sa ich snažíte spojiť dokopy, či nie? Ale to, čo je normálne, tejto vláde v poslednom čase zjavne uniká. A nielen pri školách. Nevadí, desiatové jogurty majú celkom dlhú záruku, v pondelok už možno zase bude všetko inak. 

Medzičasom sa dozviem, že budem potrebovať čerstvý test do práce, nebudem potrebovať test do práce, budem ho potrebovať, ale nie od pondelka, ale až od stredy… Papierové noviny v tejto chvíli absolútne strácajú zmysel a internet sa už bojím otvoriť. Čo hodina, to nová perla v podobe takého či onakého pandemického usmernenia, nariadenia, výnimky… Je mi strašne ľúto, že nemôžem hibernovať ako medveď. Poriadne sa nažrať (to vlastne môžem a odkedy praktikujem najmä home office, v tomto sa mi fakt darí), zaliezť do brlohu a všetko prespať. Zobudiť sa, až keď vylezie slniečko a svitne na krajší deň. Bože, len kde sú tie svetlé zajtrajšky?

Po sledovaní spravodajstva počas posledných troch dní silno premýšľam, že aby gastro neskrachovalo, mohlo by k menučku cez výdajné okienka ponúkať antidepresíva. A pohár vody na zapitie. Možno by mali viac zákazníkov, ako bufety na vychádzkových trasách Bratislavčanov. Keď som vo štvrtok išla okolo dvoch z nich, mala som pocit, že niekto poriada majáles. Toľko národa v rade na langoše! Väčšina rúška pekne pod bradou a hurá, od pondelka už nebudú potrebovať ani test. Britská mutácia už chápe, prečo o sebe vravíme, že sme pohostinný národ. Nakŕmi sa na nás dosýta. 

Niekedy mám  pocit, že som sa ocitla v nejakom výskumnom laboratóriu. Z noci do rána sa zo mňa pre vládu stala celkom obyčajná  pokusná myš. A ktosi testuje, koľko zvládnem. Koľko pochopím z príkazov hovorených čudným jazykom, ktorému nikto nerozumie a keď, tak len každé druhé slovo. Ako rýchlo sa prispôsobím neustále sa meniacim podmienkam. Skrátka, či prežijem. Alebo sa zbláznim. Alebo ma z toho všetkého vykotí skôr ako z korony. Už sa nečudujem tomu, že zvieratá v labákoch sú frustrované a apatické. Že tlčú hlavičkami o klietky. V piatok večer sa mi už chcelo tiež. 

A potom som si spomenula, že vlastne sa ešte stále máme dobre. Máme čo jesť a strechu nad hlavou. A dokonca nám otvoria aj záhradníctva. Budem si môcť hoci len na balkóne zasadiť pažítku a strapcové mini paradajky a fotiť si ich zo všetkých uhlov na fejsbúk. A hlavne, keď ich budem chcieť ísť poliať, nebude treba Krajčímu poslať esemesku, či môžem…