Stačíte ešte s dychom?

 

Taoisti veria, že prichádzame na svet s presne vymeraným počtom dychov. A keď sa minú, prichádza koniec. Preto je dôležité dýchať zhlboka a dýchať pomaly. Tak, ako keď vyleziete na vrchol hory a kocháte sa výhľadom. V tele pulzujú endorfíny a vy si užívate každý jeden nádych.

Všimli ste si, že keď sa náhlime, alebo keď sme v strese, dýchame rýchlejšie? Zbytočne tak strácame dych oveľa skôr, akoby sme chceli. Známe je aj to, že v spánku sa náš dych automaticky spomalí. Možno niekto tam hore nechcel, aby sme si celý život prespali. Predsa len je lepšie prežiť ho v bdelosti. 

Včera som stretla kamarátku. Pred rokom a pol som sledovala, ako po skončení vysokej školy začína naplno pracovať. Videla som, ako sa každé ráno teší do práce a ako ju baví učiť sa nové veci. Bola šťastná, keď dostala príležitosť ukázať naplno, čo v nej je a keď sa jej podarilo zabodovať. Na prvý pohľad bolo jasné, že je šikovná a že svoje povolanie miluje. „Mám dream job,“ vravievala s úsmevom.

 

Prečítajte si

Fakt veríš, že sa ti to podarí?

 

Včera už bolo všetko inak. V práci práve končí. Unavená, znechutená, frustrovaná. Nie, nedostala lepšiu ponuku, vlastne netuší, čo bude robiť ďalej. Len vie, že tam, kde pracovala, už zostať nemôže. Celý rok a pol totiž robila od rána do večera, cez víkendy aj sviatky, a nikdy nebolo dosť. Roboty stále pribúdalo. A tých pár dní dovolenky vždy stačilo len na to, aby sa konečne poriadne vyspala, vypla počítač, stretla sa s rodinou a s priateľmi, no už nie na to, aby si naozaj oddýchla. „Už nechcem žiadne prachy, chcem späť svoj život,“ povedala mi znechutene, keď som sa jej spýtala, či mala tú prácu aspoň dobre zaplatenú.

Bolo mi jej ľúto. Cítila sa vyhorená, vyžmýkaná, použitá… Keby mala za sebou dvadsať rokov kariéry, človek si povie, no dobre. Ale po roku a pol? Zdá sa mi to šialené, ale, žiaľ, v poslednom čase sa s tým stretávam často. U mladých, u ľudí v produktívnom veku aj u starších, ktorí pred stresom ujdú na predčasný dôchodok. A pred pár dňami som sa ocitla na pohrebe kamaráta, ktorý včas neušiel…

Často sa hovorí, že žijeme rýchlo. Rovnako rýchlo sa nám však míňa aj dych. Žiadne pokojné výhľady z vrchu, len neustále šliapanie do kopca. A to sa ešte tešíme, keď sa nešmýkame nadol. No ktovie, koľko nádychov nám ešte zostáva? Spomaľme skôr, kým sa nám nadobro minú.