Stĺpček Ženy na dedine: Umieráčik

 

Na kopci nad Zázrivou je veľký zvon. Predstavujem si, že keď niekto zomrel, zvonilo sa naň, aby to všetci vedeli. Zvuk sa rozliehal v doline, ľudia sa prežehnali, pomodlili odpočinutie večné a zapálili sviečku.

Aj v našej dedine je zvon – umieráčik, ale už sa naň nezvoní. Namiesto neho hrá obecný rozhlas smutnú melódiu, plačlivé sláčiky, ktoré znejú strašne umelo. Náš pes do toho zavýja. Už vie, čo budú hlásiť, niekto zomrel a on sa s ním svojím spôsobom lúči.

Známa skladba sa šíri dedinou, dosť hlasná aj dlhá na to, aby ľudia otvorili okná alebo vyšli pred domy a vypočuli si smútočné oznámenie: „Vo veku … nás opustil náš občan…, ďakujeme mu, čo pre našu obec až do svojej smrti vykonal. Lúči sa s ním manželka, deti, vnuci, susedia, bývalí kolegovia…Posledná rozlúčka bude…“ Zatvárame okná a dvere.

Narodenia sa nehlásia. V našej obci je to čistý countdown.

Umieráčik je memento mori v kolorite bežného života. Autá sa nezastavia, v obchodoch sa nakupujú potraviny, v krčme čapuje pivo, ľudia vystupujú a nastupujú do autobusu, odbehnem od polievky, ale tá sa varí ďalej. Na chvíľu nás zamrazí. Memento mori, tento rok až príliš kruté.

 

Prečítajte si aj Stĺpček Ženy na dedine: Vďaka za každú teplú sprchu

 

Ženy v meste