Stĺpček Ženy na dedine: Vďaka za každú teplú sprchu

Keď sme sa nasťahovali do nášho domu, mali sme šancu na vlastnej koži vyskúšať všetky extrémy otužovania. Náš kotol vodu zohrieval tak, že teplá tiekla len v krátkom intervale medzi horúcou a studenou. Človek je tvor prispôsobivý  a vydrží aj oveľa horšie podmienky. Odkedy však máme nový kotol, neprejde týždeň, aby som nebola vďačná za príjemne teplú sprchu. A neprejde mesiac, aby sme sa o tom aj doma s pocitom vďaky nerozprávali.

Relativita toho, čo je bežné a samozrejmé, je až zarážajúca. Každá samozrejmosť môže byť v inej krajine, dokonca aj v inej rodine na Slovensku, luxusom, každý luxus samozrejmosťou. Jednej žene do pôrodnice manžel nosí jedlo z Fou Zoo, lebo veď tá nemocničná strava sa nedá jesť, mňa môj muž najviac potešil bezkofeínovým espressom a sú aj ženy, ktorým by stačilo, keby ich vôbec niekto mohol prísť pozrieť.

Neschopnosť vážiť si ten náš štandard je tiež viac než zarážajúca. Je také slovenské naše cítiť sa ako chudáčikovia, a pritom žiť ako králi v porovnaní s viac ako polovicou sveta! Je také naše myslieť si, že máme málo! A potom vo svete sa zoči voči stretnúť s ľudskosťou, ochotou a štedrosťou tam, kde ľudia majú najmenej. Domov sa vraciame iní.  

Zmysel vďačnosti však nie je v porovnaní našich podmienok s horšími. Nie je v tom, že si vydýchnem, že sa mám lepšie. Vďačnosť je radosť z toho, čo mám. Je to pocit dostatku, vďačnosť nám nedovolí závidieť. Má blízko k empatii. Ceníme si, čo máme a tento „luxus“ by sme  dopriali aj ostatným. Prijatie, domov, lásku, teplo, jedlo, hygienu, prácu. Z pohodlia gauča, pri ohni v kachliach, nehodnotíme, kto si teplo zaslúži a kto nie. Vďačnosť nás učí podeliť sa a darovať.  

Vďačnosť má aj podobu zodpovednosti za to, čo máme. Za miesto, kde žijeme, les, kam ideme na huby a šípky, za vodu zo studne. Neuspokojíme sa so všetkým, čo sa okolo nás deje. Hľadáme riešenia, pomáhame, nehejtujeme na internete, ale konštruktívnu kritiku smerujeme na relevantné miesta a ľudí, ktorí sú za veci zodpovední. Vďačnosť je opak ľahostajnosti.

Vďační ľudia sú optimistickejší, zažívajú menej bolesti a chorôb, lepšie spia, majú jasné ciele, ktoré ľahšie dosahujú.  Deti, vedené k vďačnosti, sú  entuziastické, rozhodné, pozorné  a majú viac energie. 

Ja nie som guru vďačnosti. Aj ja nadávam a sťažujem sa. Aj ja sa porovnávam, aj ja by som chcela všeličo, čo nemám. Napríklad väčší dom, aby mal náš syn vlastnú izbu alebo my pracovňu, v kúpeľni by som mala vaňu a vonku záhradu s ovocnými stromami a hojdacou sieťou, malú zeleninovú záhradku, ohradenú tak, aby pes do nej nečúral.  A potom sa pozriem dookola, ako sme všetci spolu, niekedy v pohode a niekedy na nervy, ako sa v našej posteli všetci traja k sebe túlime a vidím toľko lásky, taký pekný život! Stredoveký nemecký teológ a filozof Majster Eckhart povedal: „Ak jediná modlitba, ktorú si v živote povedal, bola „ďakujem“, úplne to stačí.“

Ďakujem za každú teplú sprchu.  

 

 

Prečítajte si aj Stĺpček Ženy na dedine: Zostať alebo odísť