Stretnutie s…kým?

Kráčam zamyslená z práce, keď tu sa na mňa spoza rohu vyrúti známa. Vyzerá úžasne, vraj práve ide od kaderníčky, je neskutočne veselá a ústa sa jej ani na chvíľu nezavrú.

Najskôr mi zvestovala, že sa jej darí. Odišla z práce, polroka brala podporu v nezamestnanosti. Ako povedala, vybrala si zo systému len kúsok z toho, čo tam po celé roky dávala. Tie roky, keď jej malé deti ostávali doma choré s babičkou, lebo ona musela robiť. Tiež roky, keď chodila do práce, hoc ledva dýchala, no na maródke ostať nemohla, lebo z „péenky“ by hypotéku nezaplatila. No a tiež roky, keď si robotu ťahala domov na víkendy a neraz aj na dovolenky.

A otravovala sa s desným šéfom. Áno, tým mladým „cucákom“, čo ledva spravil vysokú školu. A vlastne spravil ju len preto, lebo bola súkromná a za štúdium platil. V štátnej by si ani neškrtol… Bol neskutočne tupý a ešte k tomu narcis. Nosil značkové kožené topánky. Ručne šité! A svoju ženu podvádzal na každom kroku. Ona, chudera, mu to trpela.

Lebo veď inak by z manželstva šla s holým zadkom. Takto mala aspoň dom, auto, každý rok exotickú dovolenku…

„Nie je taká blbá ako ja, že po rozvode došla o všetko,“ pokračovala známa a ja som len neveriacky pozerala, koľko slov je človek schopný vyprodukovať za sekundu.

„Vieš, že som sa rozviedla, však?“ Krútim hlavou, otváram ústa a chcem povedať, že… Známa mi však skáče do reči, respektíve do nádychu. „No chvalabohu, aspoň som sa toho ťuťmáka zbavila,“ dodáva.

„A decká už sú preč z domu,“ pokračuje. (Ona snáď rozpráva bez nádychu.) „Starší syn študuje v Amerike aj štipendium získal, domov chodí raz za rok. V lete idem za ním. Mala ísť so mnou aj jeho frajerka, ale už sa rozišli, teraz má Španielku. No a mladší je stále v Nemecku. Žije s dákou, čo má dve deti. Staršia, vieš. No ale to nebude mať dlhé trvanie, určite nie…“ presviedča viac seba ako mňa.

Opäť sa nadýchnem, tento raz už rýchlejšie, ale aj tak nie dosť rýchlo… „Božínku, musím bežať,“ chvatne pozrie na hodinky. „Rada som ťa videla, vyzeráš skvele, pozdrav si doma a snáď niekedy skočíme aj na kávu. Zavoláme si, pa pa.“

Stojím uprostred chodníka ako soľný stĺp. Snažím sa vstrebať všetky tie informácie, čo mi práve prešli cez uši. Je skvelé vedieť, že známej sa darí, zbavila sa desného šéfa aj ťuťmáckeho manžela a jej deti sú úžasné. Čo viac si priať? Len maličkosť – spomenúť si, kto to, do pekla, bol!

(Autorka je redaktorka mesačníka Dieťa)