Súcit a empatia: Matky a tie druhé

Tragédia na Zochovej ulici nás emočne rozkmásala a myslím, že väčšina z nás sa dokázala vcítiť do bolesti, ktorú zažívajú blízki obetí. Empatia je dôležitá, no súcit je jedna z naj noblesnejších emócii, a pre spoločnosť najužitočnejších.

Súcit na rozdiel od empatie ide ďalej v tom, že urguje k akcii. Ako súcitiaci ľudia chceme pomôcť tým, ktorí trpia. Precítime ich žiaľ a chceme ich od neho oslobodiť. Túžime konať. Zmeniť stav vecí.

Mamy, nemamy a súcit

Priateľka ma upozornila, že ako nematka vníma ako príliš často zaznelo na sociálnych sieťach od žien matiek to, ako empatizujú a súcitia s rodičmi obetí, keďže sú samy matky. Ona, bezdetná empatická duša taktiež súcitila. Len akoby precítenie bolesti a súcit bol výsadou iba tých, čo samé rodili – lebo sa do toho dokážu lepšie vcítiť.

Zamerala som na to následne pozornosť a… mala pravdu. Som si istá, že tie súcitiace mamy ani nenapadlo, aké to má echo u tých, čo matkami nie sú. Preto ak dovolíte, milé Ženy v meste, na to upozorním tu. Nech sa ešte o kúsok posunieme a dáme si pozor, ako zmýšlame o druhých. Aj ako naše v dobrom mienené slová, znejú v ušiach žien s iným životným príbehom, než sú vlastné deti.

Ak si všimnete, od mužov tak často nezaznieva, že súcitia, lebo sami sú otcami. Súcitia ako empatické ľudské bytosti. Súcitia tak, ako je človek súcitiť schopný. Niekto viac, niekto menej. Poznám ženy, ktoré deti porodili, či vychovali, napriek tomu schopnosť súcitiť, či len vcítiť sa do pozície druhého rozhodne nie je stránka, ktorú by kultivovali.

Ja sama som dvojnásobná mama. Je pravda, že odkedy sa mi narodili synovia, cítim, že u mňa nastal posun v scitlivení na rôzne veci. Pôrod a materstvo je transformačná skúsenosť. Nech už v akomkoľvek smere. Mám pocit, že empatickejšie reagujem na bolesť iných než predtým – a áno predstavim si hneď koho je to syn, dcéra, mama, otec.

Mám aj neustále obavy, aby sa mojim deťom niečo hrozivé nestalo. Viem si bolesť iných skonkretizovať – ked si predstavim, že tie deti by boli moje vlastné, či deti mne blízkych osôb. No taktiež som vyzrela. Mám viac skúseností. Zažitého. K týmto veciam prirodzene prichádzame tým, ako sa brodíme životom. Aspoň väčšina z nás.

Schopnosť precítenia bolesti i súcitu je jedinečná a naviazaná na konkrétnu osobnosť a charakter človeka. Rozvinutie týchto kvalít však nie je paušálne podmienené materstvom.

Empatia môjho syna

Bývame blízko Zochovej. Ráno po tragédii išli deti s mužom popri tej osudnej zásuvke do školy. Na mieste činu srdcervúco a bez konca plakala žena. Môj 10-ročný syn s ňou empatizoval až tak, že to bola prvá vec, ktorú mi povedal, keď sa poobede vrátil zo školy. Hovoril, že na to nedokáže prestať myslieť. Je mu jej strašne ľúto. Zo mňa vyhŕklo: “To bola asi mama niektorej z obetí.“  

Ja sama som si ten nevýslovný žiaľ ženy automaticky spojila so stratou dieťaťa. Lebo to je pre mňa tá najstrašidelnejšia vec. Syn sa na mňa nechápavo pozrel a povedal: “Alebo kamarátka“.  On, nezaťažený skúsenosťou rodičovstva, no poznajúc hĺbku smútenia vnímal, že dychberúci žiaľ nemusí byť naviazaný na pupočnú šnúru. Vnímal, že takouto intenzitou môže ľudská bytosť žialiť za inou ľudskou bytosťou, hoci nemuseli mať pokrvné puto.

Smútok sa nedá merať. Ani intenzita precítenia bolesti iného živého tvora. Každý z nás to má inak. Vnútorné prežívanie každého je vesmír sám o sebe.

Týmto celým chcem povedať, aby sme boli citlivejšie na citlivosť tých, čo preciťujú. Vnímajme viac, ako sa vyjadrujeme. Či v mysli škatuľkujeme. Čo to spôsobuje u tých, ktorých do tej škatuľky, proti ich vôli, ukladáme. A čo to robí s nami, ak sa vyčleňujeme do škatuľky súcitnejších. Prajem nám všetkým veľa síl a súcitu, ktorý nás popchne premeniť náš svet na bezpečnejšie miesto pre život.