Svokra – učiteľka

Napriek tomu, že žila v hlbokom socializme, jej spomienky boli pekné. Veselé detstvo v Levoči, hlavne keď sa skončila vojna. Potom vysoká škola v Bratislave a veľká láska, ktorú stretla. Ich spoločné záľuby, veľké životné plány – no proste radosť žiť! Veľké šťastie, keď prichádzali na svet deti: dve dcéry a syn. Radosť, keď sa presťahovali do nového, moderného paneláku, kde obývali štvorizbový byt s dvomi balkónmi. Radosť aj z každodenných maličkostí.

Takto sa rozbiehal život ambiciózneho dievčaťa z Levoči po boku jej muža. Všetko bolo ešte pred nimi. Aspoň sa to tak zdalo.

Až prišiel deň, ktorý ten rozbiehajúci sa život takmer zastavil. Nervózny hlas v telefóne hovoril o autonehode, ktorej obete skončili v nemocnici a muž, ktorý auto šoféroval, nehodu neprežil.

Čo vtedy cítila, si môžeme len domýšľať.

Jej dcéra z nehody vyšla našťastie len s malými poraneniami. V deň pohrebu manžela sa k nej dostala jediná dobrá správa: 7-ročný syn, ktorý bol tiež v tom aute, pravdepodobne prežije.

Prežil. Je mojim manželom. A jeho mama si poradila s výchovou deti. Poradila si s tým životom, ktorý sa len rozbiehal a ktorý na okamih akoby zastal. Zvládala to statočne. So zdvihnutou hlavou.

Mohla byť hroznou svokrou, ale bola najlepšou! Mohla byť trpká, ale nebola. Mohla mudrovať a rozdávať všetkým rozumy, ale nerobila to. S veľkým citom a láskou ma prijala do rodiny. Viete, na začiatku v cudzej krajine, človek potrebuje pomocnú dlaň. Ona mi ju podala. Zámienkou našich stretnutí dva–trikrát do týždňa bola výuka slovenčiny, keďže svokra bola jazykovedkyňou – jednou z najlepších! Delila sa so mnou o lásku k slovenčine. Ale nešetrila červeným perom, keď opravovala chyby v diktátoch. Potom s trpezlivosťou vysvetľovala: „Sssso Stanom, ale zzz mesta“. Vďaka nej si to dodnes pamätám, kedy sa po slovensky píše s a kedy z (v poľštine vždy píšeme z).

No mýlil by sa ten, kto si predstavuje, že to boli lekcie s prísnou učiteľkou. My sme sa toľko nasmiali, toľko som sa dozvedela o rodine, o živote, o Slovensku.

Boli to komplexné lekcie zo života. Rada by som sa vrátila do lavíc v tej „svokrinej škole“, lebo mala autoritu. Kto iný tak vedel upokojiť a opakovať, že je zbytočné sa nerváčiť. Mala pravdu, veď išlo často o nepodstatné maličkosti.

A preto vždy, keď mi v jej rodnej Levoči povedia, že sa podobám na Ičku za mlada, dúfam, že nejde len o fyzickú podobnosť, ale že som zo svokriných vedomostí a skúseností čo-to pochytila. A to nemyslím len tú slovenčinu. Škoda, že tie lekcie s ňou trvali len dva roky…

Prečítajte si

Až keď budem dokonalá…