Systém Rachel a slobodná Phoebe

 

Mám rada ten diel Priateľov, keď sa Rachel hanbí behať v Central Parku s Phoebe, lebo jej štýl je komický, až trápny a púta veľa pozornosti ľudí v parku. Keď sa kvôli tomu pohádajú, Phoebe sa Rachel pýta, prečo robí takú vedu z toho, čo si myslia o jej behaní ľudia, ktorých už nikdy v živote neuvidia. Rachel nevie celkom odpovedať, a len habká o tom, čo sa hodí a čo nie.

Keď sa pozerám na svoj život príde mi, že až príliš často sa správam ako Rachel, hoci oveľa sympatickejšia mi je pobláznená, ale autentická Phoebe a občas aj rozmýšľam, prečo to tak je. Je v tom istá dávka pohodlnosti a alibizmu, lebo je ľahšie správať sa podľa noriem ako Rachel  a vo svojom vnútri si prežívať bláznovstvá ako Phoebe? Je to nedostatok odvahy byť sama sebou? Alebo je to strach z toho, že ostatní by ma nepochopili, odsúdili, že by som nezapadla?

Zrejme z každého trochu a niekedy niečo v tej zmesi preváži. K “systému Rachel” nás napriek všetkým rečiam o podpore individualít vedú vlastne od malička. Potom, keď už rozhodujeme sami za seba, si ho tiež zvolíme, lebo je to ľahšie v práci, vo vzťahu, v rodine aj s priateľmi. Beháme po parku ako Rachel a smejeme sa z tých, čo pri behaní rozhadzujú rukami a vysoko dvíhajú kolená ako Phoebe, hoci im v kútiku duše závidíme slobodu, autenticitu, nespútanosť a aj sebavedomie robiť to, čo nikto iný nerobí a ešte si to aj užívať.

Hoci Rachel sa navonok tvári, že ona je tá správna, predsa len sa jej dotkne poznámka, že je príliš zviazaná normami. V nestráženej chvíli začne po parku behať štýlom Phoebe a veľmi ju to baví. Je to oslobodzujúce, svieže a áno aj strašne komické, ale to vôbec nikomu neprekáža. A ak hej, je to jeho problém. Ak by sme sa naučili tento prístup aplikovať len na desať percent  situácií, v ktorých sa denne ocitáme, dobehli by sme ďalej.    

 

Prečítajte si aj Školské projekty – pre rodičov