Tatry

 

Už ani nepamätám, kedy som naposledy bola vo Vysokých Tatrách. Ešte sme chodievali na Rysy. S Marcelou a s Frigom a s Potkanom a s Jindrom a Magdou a Svetlanou  a Fedorom… Stopom. Ako sa na poriadnych čundrákov patrí. Nuž a nedávno som sa medzi vrcholce kopčísk ukryla pred svetom znovu. Šla som plná očakávania, veď niečo mi „odvtedy“ natrvalo zostalo v pamäti a mohla som porovnať. 

Tatry sú čistá fascinácia. No dobre, Pyreneje a Alpy a Himaláje sú väčšie, oveľa väčšie. Avšak v našich Tatrách podľa mňa o výšku vôbec nejde. Tam ide skôr o toto: Že napríklad v Tatranskej Kotline je najčistejší vzduch z celých Tatier a možno aj na Slovensku,  môžete si tu ako suvenír kúpiť kravský či ovčí zvonček , avšak… Nie, nevyrobil ho pravý slovenský bača, pravý slovenský umelec. Vyrobili o niekde v Indii, možno dieťa, čo malo práve vtedy sedieť v škole a učiť sa čítať, písať… V rakúskych Alpách takéto niečo neuvidíte.

Alebo. Stojíte si na autobusovej zastávke, presne, ako píše cestovný poriadok, a autobus jednoducho nepríde. Nik nevie, čo sa stalo, sneh však celkom určite nenapadal. Teraz. V lete. Nuž áno, je to problém! Pretože ďalší pôjde možno o dve hodiny!

Alebo. Chcete si v Strážkach, podtatranskej dedine prezrieť kaštieľ génia Medňanského, miesto, kde tak rád chodieval a tak úžasne maľoval, no neverili by ste, že hoc je to napríklad z Kotliny len niekoľko kilometrov, šanca premiestniť sa je malá.

A prečo nechodia do Strážok autobusy, napríklad každé dve hodiny? Ľudia by radi vošli do príbytku človeka, ktorého pozná vari celý svet!  Už mi nedalo a spýtala som sa.

No lebo sú prázdniny! Deti nechodia do školy, nuž sme obmedzili spoje!

Fíííha! Veď je sezóna! Podľa mňa ich mali poriadne nahustiť, nech sa ľudia, turisti, premiestňujú, nech vidia všetko, čo človek v Tatrách vidieť má, nech nechávajú peniaze za vstupné, za zážitok, za celoživotné spomienky!

Alebo. Vykračujem si chodníkom, teda ani nie veľmi lesným, nie som nijakou turistkou!  A oproti stretávam  ľudí zo všetkých kútov sveta. Kráčajú s hatižákmi na chrbtoch, drobčia po tatranských kamienkoch, niektorí pozerajú vôkol seba… Neviem, ako pôsobia obrovitánske stromy a voňavé malinčie a vykúkajúce štíty a hrboľatá cestička na emócie kráčajúcich, no všetci sa navzájom milo zdravia. Po slovensky, po rusky, po ukrajinsky, po nemecky, po česky, po anglicky…Zdravia dospelí aj deti.  Najviac ma však šokoval  chlapík, vykračujúci si v krátkych nohaviciach, v turistických topánkach a s batohom na chrbte, hlava vyholená, napumpované svaly, krk krátky, široký, na ňom hrubá zlatá klobása… Bytosť, pôsobiacu v tomto prírodnom prostredí tak neprirodzene, som tipovala  na majiteľa masážneho salóna. Opálený ako človek môže byť iba v Tatrách, popri ňom hopkala krásna obrovská doga.

Dobrý deň, pani, povedal tesne predo mnou, ustúpil na samý kraj, až po obnažené korene smrekov a po úzkom chodníku ma galantne nechal prejsť prvú. A ja že, dobrý deň, ďakujem pekne!  

Ak by som tohto gentlemana stretla v meste na benzínovej pumpe,  radšej pozerám na ďaleký horizont. Aby nevybral devinu. Takýchto si neradno všímať.

Tatry sú čistá fascinácia.

Aj so svojimi pozostatkami čias niekdajších, aj s nádherne zrekonštruovanými hotelmi, aj so zle uvarenými bryndzovými haluškami, aj so slovenskými suvenírmi  indického pôvodu, aj s kanálmi kypiacimi do vône ihličia splaškami z hotelov aj domácností… Lebo sú staré, možno i pôvodné.

 

Prečítajte si aj Medvede

 

 

Ženy v meste