Ťažký let

 

Pripútaní sme čakali na štart. Lietadlo pomaly smerovalo k rozbehovej dráhe. Ako vždy: najprv pomaly a potom, keď už bolo na rozbehovej drahe, sa malo rozbehnúť. Lenže… Lietadlo sa presunulo naspäť k letiskovej hale. Neveštilo to nič dobré. V najväčších horúčavách sa prehriali motory. A tak sme strávili v lietadle, na letisku vo Viedni tri hodiny. Cez okno sme pozerali ako prichádzajú hasiči a vodou polievajú krídla stroja.

Dúfali sme, že nič zlé nás nečaká a že pilot bude zodpovedný a odhadne, či je stroj schopný vzlietnuť. Práve pilot tu bol kľúčovou osobou. Smelo môžem napísať Osobou veľkým písmenom, pretože nielen vysvetlil cestujucim, že si všimol, že motor hlási prehriatie, ale vyšiel medzi nás, aby sa s nami porozprával. Prechádzal sa medzi radmi pasažierov a my sme mu mohli klásť otázky. Získal si našu dôveru. Ako v rodine.

Keďže je letná sezóna, určite nie som jediná, ktorá má zážitky z cestovania. Niekoľko letov na dlhých trasách vo mne vyvolali asociácie, že let je ako cesta životom: niekedy s turbulenciami, niekedy veľmi veselý, niekedy ťažký, občas s prekvapivým pristátim. A v lietadle je takmer ako v rodine, najmä, keď stroj riadi zodpovedný „otec“, ktorý vysvetlí, čo a ako a v prípade nebezpečenstva vás ochráni.

Počas letu si môžete hrať hry, pozerať filmy, počúvať hudbu a podobne. Personál sa snaží, aby bol let príjemný. Obsluhujú vás, roznášajú jedlo a pitie. Ste v rukách zodpovedných osôb. Lenže prichádzajú aj také momenty, kedy musíte letušky a stewardov počúvať. Bezpodmienečne a bez šomrania. Minule, keď som letela, ma zobudili uprostred noci a kázali sa pripútať pre turbulencie. Keď lietadlo pristáva, nesmiete sa postaviť, musíte byť pripútaný a dodržiavať všetky pokyny palubného personálu. Bez šomrania.

Dosť často som bola svedkom šomrania. Myslím na šomranie v rodinách. Napríklad, moji známi majú 5-ročného syna, ktorý im stále kladie podmienky, ktoré by mali rodičia splniť, aby sa on napríklad najedol. Byť svedkom ich konverzacie pri jedálenskom stole nepatrí k najpríjemnejším zážitkom.

„Zjem, keď budem mať hrianku,“ vysvetlí synček rodičom. Tak tí sa snažia a urobia mu hrianku, ale nevedia, že hrianka nemôže byť z tmavej múky. Smola! Rodičia nevedia splniť podmienky a tak synček nič nezje. Dobre, poviete si, že nemalo by sa nútiť k jedlu. Ale podobne to vyzerá aj v iných oblastiach života s ich synčekom. On si s nimi pohráva a robí, čo chce.

Treba len dúfať, že v prípade turbulencie bude vedieť počúvnuť zodpovednejších. Veď človek musí vedieť byť disciplinovaný, musí sa vedieť podriadiť. Pre svoje zdravie, štastie, pohodu, aj keď to niekedy bolí. Radšej nech to bolí v detstve, ako keby mal človek dostávať „po zadku“ v dospelosti, keď je na výchovu už neskoro. Ale pokiaľ rodičia nebudú vedieť od svojich deti vyžadovať, ale deti budú len vyžadovať od dospelých, ich let môže byť dosť ťažký. Aj pre jedných, aj pre druhých.

 

Ženy v meste

 

Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.

Spoplatnené s PlatbaMobilom.sk.