Temná dcéra alebo temná matka?

Novelu Temná dcéra od svetoznámej autorky Eleny Ferrante by si mala prečítať každá matka. Je príbehom vnútorného sveta ženy okolo päťdesiatky, ktorá sa zamýšľa nad svojím životom a najmä nad  vzťahom k materstvu.

Je naozaj každá žena predurčená k tomu, aby sa stala matkou? Ak už sa ňou stane, má právo na pochybnosti?

Leda je žena v zrelom veku, ktorá prichádza na dovolenku k moru. Jej cieľom je čítať a relaxovať. No pohodu na pláži naruší hlučná rodina, v ktorej ju zaujme najmä mladá matka Nina s malým dievčatkom. Intenzívny vzťah matky a dcéry ju núti vracať sa v spomienkach do obdobia, kedy jej dve dcéry boli malé a pre ňu znamenalo materstvo enormnú záťaž.

Temná dcéra alebo sonda do materstva 

Na Temnú dcéru (The Lost Daughter) sa dá pozerať ako na sondu do materstva, vyvolávajúcu otázku, či je správne, aby matka obetovala kariéru a život iba svojim deťom. V priebehu deja pozorujeme až prehnanú závislosť malého dievčatka na jeho matke, aj to, ako sa mladá žena snaží uniknúť neustálym potrebám svojej malej dcéry, aby si uchmatla aspoň kúsok priestoru a času pre seba.

Dieťa jej to však neumožňuje a pohlcuje jej osobnosť. Je ako malý netvor, ktorý postupne opantáva a ničí jej život.

Leda odhaľuje svoju minulosť a s istými výčitkami hovorí o tom, ako opustila na tri roky svoje dve dcéry a dala prednosť sebe, práci, ktorú milovala a novej láske. Je niečo také v dnešnej spoločnosti odpustiteľné? Dokáže odpustiť útek z materstva dcéra svojej matke?

Najsilnejším momentom knihy, ale aj filmu, ktorý uvádza streamovacia služba Netflix, je rozhovor Ledy a Niny. Nina položí Lede otázku, ako sa cítila, keď opustila svoje dcéry a Leda priznáva, že sa cítila úžasne.

V tomto momente sa možno v mnohých matkách ozve opovrhnutie. Ako len niekto môže niečo také vôbec vysloviť? Ako môže matka dať prednosť vlastnej slobode pred okovami materstva a ešte priznať, že ju to teší?

Nebyť iba matkami

Temná dcéra je pre mňa istou sebareflexiou, pretože dokážem pochopiť Ledu, ale aj každú matku, ktorá nezvládne svoj život prežiť iba v jednej úlohe. Život je filmom, v ktorom by sme mali vždy hrať hlavnú rolu a niekedy je tých rolí hneď niekoľko. Hoci veľmi milujeme svoje dcéry a synov, nemali by tvoriť jediný zmysel nášho života. Mali by byť len jeho súčasťou.

Ak opustíme seba, nemôžeme byť dobrými matkami pre naše deti. Skôr ako niekto odsúdi Ledino správanie a vyhlási ju za temnú a egoistickú, mal by si uvedomiť koľkokrát zatúžil po vlastnej slobode a nedoprial si ju a koľkokrát ho to zranilo. Naše zranenia si odnesú predovšetkým naše deti, preto by sme mali dbať, aby ich bolo čo najmenej.

Všetci dobre poznáme vetu o tom, že v lietadle máme nasadiť kyslíkovú masku najskôr sebe, až potom svojmu dieťaťu.