Ten, čo sa mu netlieska

 

Školstvo bolo bezplatné. Až tak, že dovedna s oddýchnutou súdružkou učiteľkou nás v triede 1. septembra pred tabuľou s kriedami očakávali aj stôsy školských pomôcok. Zošitov rôznych typov, výkresy rôznych veľkostí, vodovky aj štetce, ceruzy aj gumy, plastelína, voskovky aj farbičky. Fasovali sme všetky učebnice ba aj pracáky.

Zdravotníctvo bolo nielen bezodplatné, ale ešte aj prišlo za nami. Detskú lekárku so sestrou priviezla sanitka priamo do školy. Oddelili chlapcov od dievčat a hromadne v triede robili preventívky. Bez informovania či súhlasu rodičov. Povinné očkovania detto. Mama ani nevedela, že som kvôli reakcii na vakcínu ležala pri otvorenom okne na drevenej lavici s pokrčenými nohami v kolenách. Možno práve tej očkovacej látke, čo mi pre nesprávne skladovanie, žiadnu imunitu nezabezpečila.

Systém sa ukážkovo staral aj o náš chrup. Celá trieda na pokyn učiteľky nastúpila na kontrolu zubov ku najbližšej zubárke. Za následné jednoduché odstránenie kazu mama nemusela celý deň drieť v práci. Ešte aj tá práca bola samozrejmosťou. Manžela učiteľky, čo nebol zamestnaný, lebo to tak rodine vyhovovalo, priebežne za príživníctvo navštevovala polícia. Kdeže dávky od štátu, či úrady práce alebo ľudia bez domova, alebo žobráci na uliciach! 

 

Prečítajte si

Ukážme deťom aj iný svet

 

Žila som v tom 15 rokov (a 12 dní).  Prvých detských, školských a jeden študentský. Okrem drobností: toaleťáku na prídel a iných hmotných nedostatkov, si inú vážnejšiu osobnú či rodinnú šikanu režimu nepamätám. Načo by to robil!  Mal nás v paži. Otca rovno z vedúcej pozície odpálkovala jedna chorá cieva v mozgu. Na doživotný invaliďák a pobyt v domácom prostredí. A vyhrážky, že kvôli náboženstvu nemôžem študovať pedagogickú, mi boli benevolentné. Mňa chytalo účtovanie. Účtovníčky do kostola mohli.

Keby som celkom naivná, skôr celkom sprostá. Keby neviem čítať s porozumením, keby som sebecká egoistka, by som možno vedela pochopiť pohnútky jednej skupiny na sociálnej sieti, ktorá spísala všetky „výhody a benefity“ režimu jednej strany s cieľom ukázať mladším, čo vôbec neskúsili, aké to bolo vtedy ružové. Lebo tiež som sa „hnevala“ na súčasnú dobu, keď som štyri roky trčala na úrade práce. Ale zdieľať taký status prostredníctvom svojho iphonu po návrate z exotickej dovolenky, ktorú si môžu každoročne dopriať vďaka podnikateľskej šikovnosti, je iné pokrytectvo.

Chváliť totalitný režim je ako chváliť a tlieskať mužovi, manželovi, otcovi, susedovi za jeho despotizmus. On zabezpečí deťom štúdium, aj zdravotnú starostlivosť. Vybuduje cesty, chodníky, bývanie… On všetko naplánuje. Manželke, šikovnej a zručnej, zakáže podnikať. Určí, s kým sa môže, s kým nie stretávať. Deťom rovnako. Zakáže im chodiť do kostola. Keď neposlúchnu, dostanú preplesk. Aj jeho pes. Alebo ich preventívne zavrie do pivnice s mrežami. Aj čo môžu čítať podlieha jeho prísnej cenzúre. Aj čo smú a nesmú hovoriť, počúvať aj pozerať. Svoje teritórium zabezpečí ostnatým drôtom. A všetko, čo je slobodné u susedov, je fuuj…

Despotickému mužovi sa netlieska. Od psychopatov sa uteká. Ďaleko preč. A preč je, vďaka Bohu, aj tá chorá neslobodná deštrukčná doba, ktorá má na svedomí množstvo životov, bolestí, ťažkých osudov, trápenia rodín. Čertovi sa netlieska. Ani vtedy, keď jednou rukou núka slasti. Ani vtedy, keď to, čo príde po ňom, tiež nie je práve ideálne.