Ženy v meste
Tí zmätení agresívci pred parlamentom nereprezentujú nikoho

Tí zmätení agresívci pred parlamentom nereprezentujú nikoho

Poslanci sa ale nechali zburcovať, niektorí vyšli von a rozdúchavali ešte viac vášne týchto ľudí. Iní celý deň v pléne počas rozpravy hovorili: "Choďte to povedať ľuďom vonku!". "Nevideli ste, čo národ hovorí vonku?". Lenže to národ nehovorí, hoci národ je, bohužiaľ, ticho.

Redakcia Žien v meste · 26. júla 2021 · 2 min čítania

Človek sa nestačí čudovať. Verejný priestor absolútne prevalcovali ľudia, ktorí vykrikujú oplzlosti pred parlamentom a snažia sa dobyť dovnútra. Hučia rad radom o hocikom hocičo, vulgárne nadávajú každému, kto ide okolo, potom obkolesia novinárov a nadávajú im do Sorosových štetiek, a my sa len pozeráme. Väčšina Slovenska nie sú antivaxeri.

Demonštrácia pred parlamentom

Väčšina Slovenska nie sú ani antirúškari, a už vôbec väčšina Slovenska nie je reprezentovaná tými pár sto zúfalcami, ktorí celý víkend hulákali na hradnom kopci.

Poslanci sa ale nechali zburcovať, niektorí vyšli von a rozdúchavali ešte viac vášne týchto ľudí. Iní celý deň v pléne počas rozpravy hovorili: „Choďte to povedať ľuďom vonku!“. „Nevideli ste, čo národ hovorí vonku?“. Lenže to národ nehovorí, hoci národ je, bohužiaľ, ticho.

Vo vlastnej sebeckosti, vo vlastnom komforte sme zostali ticho a dovolili uniesť priestor hlučnej kričiacej agresívnej skupine, ktorá nereprezentuje vôbec nikoho. Je tu polovica dospelej populácie, ktorá sa dala zaočkovať a žiada od politikov zodpovedné rozhodnutia. POLOVICA. Je nás väčšina, len máme smolu, že sme ticho, a vyznieva to, ako by väčšina posúvala betónové zátarasy na hraniciach, a hádzala vajíčka po policajtoch.

Je pre mňa fascinujúce, ako nás to dobieha. Už roky slušní ľudia čušia, len aby náhodou nemali problémy. Pri všetkom – pri hádkach v obchodoch, pri probléme na pohotovosti, kde si lekárka pomýli povolanie s mäsiarstvom, pri štátnych úradoch, aj na pošte. Sme ticho, lebo hlavne, aby nikto nemal problémy predsa.

Agresívna menšina

Tak nám tu krajinu unášajú extrémisti, zmätení ľudia, ktorí vykrikujú také hlúposti, že to už by nenapísal ani Zem a Vek. Unášajú nám ju vyhecovaní ľudia, ktorých je taká menšina, že by sme po správnosti nemali písať ani tento stĺpček. Nemôže v tejto krajine zvíťaziť vždy ten, čo je najagresívnejší a najhlučnejší. Nemôžeme to prenechať Harabinom a Občianskym tribunálom. Normálni ľudia sa musia začať ozývať – podporiť trolejbusára, ktorý nedovolí nastúpiť ľuďom bez rúška. Podporiť vedcov, ktorým títo ľudia chodia vykrikovať pod okná. Podporiť zdravý rozum, normálne opatrenia, ktoré chránia nás, aj tú vykrikujúcu skupinu.

Nie, nie sú reprezentatívna vzorka. Nereprezentujú nikoho a my ostatní sa nestíhame čudovať. Ale musí nás byť začať počuť – slušne a jasne. Musíme rázne povedať, že nechceme ďalších 12 tisíc mŕtvych, že naopak vyžadujeme, aby ľudia nosili respirátor a rúško, a že musíme motivovať ľudí, aby sa dali zaočkovať, lebo, bohužiaľ, lepšiu cestu zatiaľ nikto nevymyslel.

Ženy v meste, keď nabudúce uvidíte nejakého slušného človeka, po ktorom vrieska zmätený človek, zastaňte sa ho. Je nás viac, len sme všetci čušiaci sebci, a to sa musí skončiť.

Chcete si pravidelne čítať stĺpček Zuzany Kovačič Hanzelovej priamo vo svojom e-maili?

[[newsletter]]

Zdieľať

Mohlo by vás zaujímať

Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali

Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na

Diana Javorčíková · 18. augusta 2026

Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?

Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na

Nezlomné · 4. augusta 2026

Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici

Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.

Lucia Ábelová · 24. júla 2026