Ticho, čítame!

O desiatej večer si podľa rozvrhu ukladá zošity a učebnice. Do už naprataného ruksaku ako poslednú pridá rozčítanú knihu. Tento týždeň je to Dáždnikový teorém od Mickaëla Launaya, minulý týždeň to bola Izba zázrakov od Juliana Sandrela, predtým Mladosť v čase hokolaustu od Simone Veil. 

Deti a čítanie kníh

Škola mojich detí je zapojená do celofrancúzskeho projektu Silence, on lit ! (Ticho, čítame!). Špeciálne zvonenie, iné, ako zvonenie na konci hodiny, každý deň ohlási moment, kedy sa matematikár zastaví vo výpočtoch, angličtinárka vo vysvetľovaní gramatiky, dejepisár v skúšaní a celá škola vytiahne z tašky knihu. Akúkoľvek, podľa vlastného výberu, s jedinou podmienkou, nemôže to byť časopis ani učebnica. Pätnásť minút denne, kedy všetko v škole stíchne a všetci čítajú. Žiaci, učitelia, personál administratívy, riaditeľ školy.

Do celofrancúzskeho projektu je zapojených vyše tisíc škôl, čo predstavuje vyše 400-tisíc denných čitateľov. Každý deň v tú istú hodinu zvoní na čítanie. Nasledujúci týždeň sa to o hodinu posúva, aby čítanie nepadlo vždy na ten istý predmet v rozvrhu.

[[etarget]]

Prínosov je toľko, že je takmer nemožné ich všetky vymenovať. Vďaka projektu Ticho, čítame! sa v knižniciach podstatne zvýšil počet požičiavaných kníh, v školách sa vytvorili nové priestory na požičiavanie kníh, aby nikto nemohol povedať, že knihu nemá, pretože si ju zabudol doma. Deti a mládež si medzi sebou knihy odporúčajú a vymieňajú. V triedach sa medzi vyučujúcim a žiakmi vytvára nová súdržnosť, je to chvíľa, kedy sa vytráca vzťah toho, kto nariaďuje a tých, ktorí musia počúvať, je to časový priestor malého spiklenectva, kedy sú všetci pohrúžení do rovnakej činnosti.

Trinásťročné dievča hovorí, že je to sympatická chvíľa, kedy môžu uniknúť od učiva, schovať sa do svojej bubliny a príbehu, ktorý si sami vyberú a pritom neopustiť triedu, byť stále medzi spolužiačkami a spolužiakmi. Iný chlapec vraví, že máva chvíle, kedy má školy plné zuby a odrazu príde Ticho, čítame!, on na chvíľu zo školských povinností uniká a tých pätnásť minút mu stačí na zmierenie so školou. Rodičia dospievajúcich detí hovoria, že ich deti, ktoré predtým doma čítať nezvykli sa k rozčítaným knihám večer doma vracajú. Vyučujúci tvrdia, že po pätnástich minútach čítania sú žiaci sústredenejší, pokojnejší, lepšie sa s nimi pracuje.

Ako vzniklo čítanie kníh

Dočítala som sa, že nápad vznikol v Turecku, prišla s ním v roku 2001 jedna profesorka a zaviedla ho na turecko-frankofónnom gymnáziu v Ankare. V čase obeda, každý deň o 13:35 hod. špeciálne zvonenie spustilo dvadsať minút, kedy všetok personál a žiaci školy čítali knihy. Vznikol rituál, ktorý oživil prísny školský harmonogram a spojil všetkých v škole. 

Syn mi hovorí, že počas čítacích štvrťhodín je v škole také ticho, aké nie je v žiadnu inú chvíľu dňa a práve to spoločné ticho ich všetkých spája, hoci sa každý nachádza v inom príbehu. 

Možno projekt pomôže aj k tomu, aby knihu so sebou nosili tak automaticky a bytostne, ako nosia mobil.