Ticho pre našich blízkych

 

Najprv počuť len rytmus bubnov. Pravidelný ako buchot srdca. Ten bude počuť celý čas. Potom ide flauta, ktorá prednesie prvý melodický motív. Tento motív zopakuje klarinet. Potom nasleduje druhý motív v podaní fagotu. Postupne sa striedajú rôzne hudobné nástroje a opakujú melodické motívy. Hudba pomaly zosilňuje, až sa dostáva k absolútnemu napätiu, vygradovanému do maxima. A potom zrazu všetko stíchne.

Bolero od Mauricea Ravela určite oslovilo veľmi veľa melomanov. Mňa dostalo ešte v detstve a to vďaka krasokorčuliarom: Jayne Torvilliovej a Christopherovi Deanovi, ktorí si na túto skladbu pripravili nádherné vystúpenie a tak v roku 1984 na Zimných olympijských hrách v Sarajeve vybojovali zlatú medailu. Nádherné! Po tele mi behali zimomriavky.

 

 

Nie, nepíšem hudobnú ani športovú recenziu. Je to len overtúra (zase pojem z hudby!) k inej téme – k pominuteľnosti. Nuž, čo sa dá robiť – záver októbra, začiatok novembra väčšina z nás venuje svoje myšlienky spomienkam na blízkych, ktorí už odišli z tohto sveta.

Odkedy žijem na Slovensku zúčastnila som sa na niekoľkých pohreboch. Najčastejšie v bratislavskom krematóriu. A musím konštatovať, že tie obrady sú na úrovni. Z Poľska som bola zvyknutá na katolícke pohreby, ktoré – vo veľkých mestách, kde je obrovská anonymita, boli dosť neosobné. Pár slov o zosnulom, zhrnutých do všeobecných fráz. A preto ma dojímali slovenské rozlúčky, kde sa o zosnulom hovorilo veľmi osobne, vyzdvihovali jeho prednosti, úspechy, popisovali jeho životnú cestu, niektorí do toho ešte pridávali fotografie premietané na obrazovke. S úctou, s patričným poďakovaním za možnosť stráviť s tou osobou kus života.

 

Prečítajte si

Vyhorenie? Depresia? Úzkosť? Beznádej?

 

Ale najviac sa mi do pamäti vryl pohreb, kde nezaznela ani jedna spomienková veta o zosnulom. Bolo to na pohrebe pána Jozefa Marušiaka – prekladateľa poľskej literatúry do slovenčiny. Neželal si, aby niekto o ňom rečnil. Možno preto, že On sám sa celý život pohrával so slovíčkami a vedel, že slová vedia aj obmedzovať.

Celý čas, ktorý bol rezervovaný na poslednú rozlúčku s Ním, vyplnila hudba. Bolero od Ravela.

Poznala som život Zosnulého, poznala som aj skladbu. A slzy sa mi samé tlačili do očí hneď od začiatku, ako som počula prvé tóny. Vedela som, že potom, ako sa pomaly rozbieha melodická línia, všetko bude gradovať. Ako v živote, ktorý sa rozbieha pomaly a postupne jeho líniu zosilňujú rôzne nástroje. Zosilňujú, robia ho pestrým. Všetko rastie, vyvíja sa až dosahuje impozantnú úroveň. A žiaľ v istom momente to zrazu skončí. A nastane absolútne ticho.

To ticho venujem všetkým mojim blízkym, ktorých pieseň života sa už skončila.