To nemyslíš vážne?! Časť 12: Načo sú nám babky!

Nedávno som si v autobuse prisadla k neznámej žene. Patrila do kategórie takmer šesťdesiatničiek, ktoré ešte nie sú v dôchodkovom veku, ale už sa dočkali vnúčat.  Chtiac, ale vlastne aj nechtiac, som porušila pravidlá etikety a vypočula som si cudzí rozhovor. Nuž ale, keď niekto telefonuje v prostriedkoch hromadnej dopravy, musí počítať s tým, že je hromadne odpočúvaný.  

 

Bol to taký obyčajný deň

Bol obyčajný deň, jeden z tých nádherne slnečných.  Ja som cestovala od lekára, aj ONA cestovala od lekára. Ja som sa tešila, že mám pár hodín pre seba, kým pôjdem po dcéru do škôlky. ONA, mala iné plány. Práve sa s nimi rozhodla zveriť synovi. 

„Mirko, ahoj. Počúvaj, idem od doktora a už sa veru nejdem vracať naspäť do roboty. Aj tak mám priepustku na celý deň a bola som tam aj cez víkend. Ani neviem, kedy som mala naposledy voľno….Čo keby som vystúpila pri vás a zobrala si Miška k nám? Nech si Zuzka s malou trochu pospia a oddýchnu.“

„Mirko, haló, počuješ ma?“

 

Prečítajte si

To nemyslíš vážne?! Časť 9: Deti počujú všetko, aj závistlivé, či pohŕdavé komentáre rodičov

 

Po niekoľko minútovom synovom monológu

ONA: „….A čo ja viem, kam by sme šli? To som neriešila…môžeme sa prejsť…….nie, neviem ti teraz povedať kam presne. Môžem ho zobrať na ihrisko, alebo k rieke…..no nemám veru preňho pripravený program. Len som si myslela….aha, no dobre.“

Po ďalšom monológu a niekoľkých gumových cukríkoch, ktoré mu ONA pred mesiacom dala.

ONA: „Ja viem Mirko, že Zuzka všetko zvláda a nepotrebuje od nikoho pomoc…..nie, veď preto volám tebe. Aby si nemyslela, že sa jej preto ponúkam…..áno, s tými cukríkmi ma to mrzí, nemyslela som to tak…..No dobre, tak zisti, či môžem a zavolaj.“

 

Po telefonáte domov

ONA: „…..Nie, nepustím mu televízor…….áno viem, minule u nás pozeral…mrzí ma to.  Zuzka mi hovorila, že po tom poslednom víkendovom stretnutí, na ktorom bola zvažujete, že televízor zrušíte……“

 

Po 15 minútach dohadovania sa

ONA: „…..Ach jaj, som sa s tebou zakecala a nevystúpila. No nič, vystúpim na ďalšej, prestúpim na druhý autobus. A ty si kde? V robote?! Prepánajána, mňa by šéf dorazil, keby som takto dlho telefonovala…Už sa tým nezaťažuj a radšej rob. Zavolám Zuzke a hotovo…..Nemám? Tak ako mám ísť k vám? Nevieš?…no nič, vystupujem, dohodnite sa a zavolajte,  keď budete chcieť.“

Pani zložila a venovala mi pohľad s otázkou: „Tak ja ničomu nerozumiem, veď som im chcela len pomôcť.“