To nemyslíš vážne?! Časť 3: Denník ženy z dediny: Prečo som rada doma

Žijem v meste a predsa na dedine…tak môžem začať aj nasledujúci blog. Vždy, keď už mám pocit, že mi nie je rady ani pomoci, som unavená, potrebujem pomôcť, oddýchnuť si, lietam v oblakoch a potrebujem pristáť, znormálniť sa, musím ísť tam, kde som vyrastala. Stále to volám DOMOV. Aj keď už domov vytváram aj niekde inde. 

U nás vo Vieske skutočne každý pozná každého. Keď s otcom a dedkom počítame koľko tu žije ľudí, stačí nám v mysli prebehnúť, kto žije v tej päťdesiatke domov a o pár minút máme výsledné číslo. Možno aj preto, som mala potrebu po presťahovaní sa do mesta, spoznať rovnaký počet ľudí, žijúcich len v jednom z vchodov dvanásť poschodového paneláka. Nestretlo sa to s veľkým úspechom. Vždy si na to spomeniem, keď moja dcéra u babky a dedka behá vo veciach po susede a niekto našim vbehne do domu bez toho, aby zazvonil. Vy ste u známych pri dverách zvonili? My nie, veď to je čudné?! Alebo tie tzv. kukátka na dverách…to načo je? Veď sa vystrčím z okna a zakričím: „Je otvorené, poď ďalej!“:)

 

Vieska ako Disneyland

Vždy sa mi tu zastaví čas. Ja som opäť dieťa a o moje dieťa sa stará – stará mama, teda babka, ale najnovšie ju ten náš zázrak volá Martula..:) Martula je super žena, stíha šesť vnúčať a k tomu ovláda tablet lepšie ako ja. A to ešte minulý rok nevedela, že niečo také existuje. Dokonca ju vážne upodozrievam, že číta, resp. počúva aj tento blog 🙂 Vieska je taký náš  Disneyland.  Množstvo atrakcií, skvelí animátori a čas tu letí nadzvukovou rýchlosťou. Na dedine nemusím riešiť nudu svojho dieťaťa. Od rána je čo robiť a úplne stačí, že babka všetky aktivity od vypustenia sliepok až po ich zatvorenie na noc, absolvuje s Ester.

No a to čo som v mladosti neznášala, je teraz výhodou. Pevnú linku  mali v čase môjho detstva tri domácnosti. My sme si ju zaobstarali až kedysi dávno po mojej puberte. Pamätám si, že stretká s kamošmi sme si „naisto“ dohodli pri poslednom stretnutí a keď sa niečo zmenilo, telefonovať som mohla z búdky, čo ale znamenalo šľapať na bicykli  do susednej dediny. Prešli roky, ale telefónny signál stále nič moc. Keď niekto zavolá, vždy kričím: „Počkaj prosím, musím prebehnúť do západného krídla.“ To znie dosť honosne, keby mama do toho nekričala: „Nebež do spálne, stačí ak otvoríš okno a vystrčíš hlavu. Musíš ju mať ale za sieťkou.“ Takéto telefonovanie vás príliš dlho nebaví a to mi občas strašne padne vhod.

 

Trapka roka

Môj tato mi v detstve často hovoril, že som „ako sprostred Prahy“. To znamená, že som sa bála aj sliepok. Priznám sa, bojím sa ich doteraz. Bála som sa aj husi, moriek, len kačky sa mi zdali neškodné. Všetko mi však prišlo maximálne prirodzené. Že bez tejto nebezpečnej zvery život neexistuje. Dokonca sme ich so sesternicami chodili pásť… Bože, raz za tieto historky získam u svojej dcéry titul “trapka roka”, ale teraz ma “žerie” a ja som sa rozhodla, zasvätiť ju do tajov dediny.  Bola som jej ukázať u susedou kozu. Okrem zoologickej záhrady ju ešte naživo nevidela. Teda raz sme boli na jednej bio farme. Naši naozaj nerozumeli, prečo im posielam mms-ku ich vnučky s kozouJ. Ja som však rástla pýchou.  Dokonca vedela, aké zvuky vydáva. Trošku si tým vyžehlila moment, keď na dedka, ktorý kosil (samozrejme kosou, nie kosačkou), kričala: “Aha, dedo zametá.”

Z Viesky zväčša vždy odchádzam so štvrťkou svine a polovičkou chlieva v batohu. Občas ma dcéra vo vlaku uvedie do rozpakov. Ukazuje na tašku a kričí „zajo, zajo“. Len verím, že si všetci predstavujú obľúbeného plyšáka. Navyše, naposledy som odišla do veľkého mesta, z doma vyrobeným skorocelovým sirupom. Mama nazbierala skorocel, zasypala ho cukrom, zakopala v nádobe na neviem aký čas do zeme. Áno, dobre čítate. Potom týmto sto prercentne vyluhovaným extraktom vyliečila polovicu našej veľkej rodiny. Ja som sa prirodzene chvíľu bránila, veď predsa viem si takéto bio,eko, natura produkty kúpiť za ťažké peniaze niekde uprostred Bratislavy. Navyše už som musela zakročiť: „Mami, to nemyslíš vážne! Načo budem trepať domáci bazový sirup?“ Jasné, že som ho vzala. Môj manžel je z neho hotový. A nielen on, všetky kamošky, ktorým ponúkame homemade bazovú limonádu.

Mám rada tieto moje dva svety. Ešte Ester pohrabe listie, nakŕmi zajace, načistí orechy a utekáme na vlak domov-do mesta! Tak šťastnú cestu a dopočutia!

 

Prečítajte si aj ESTER a strach z minulosti

 

Ženy v meste