TOXIC!!! Dovolíme si smútiť za toxickým vzťahom?

Ukončila som toxický vzťah….ku koncu to už bolo naozaj peklo a som strašne rada, že som sa dokazala zbaliť a “potiahnut o dum dal

Buchneme šampáňo a poďme oslavovať! So všetkými, ktorí ma milujú a tešia sa, že som sa z toho dostala relatívne v poriadku….lebo šak to treba osláviť. Ale potom večer doma rozmýšľaš, prečo ti je tak strašne smutno, keď  sú všetci takí veselí….

Nedajbože si predstav posťažovať sa kamoškám, že ti je smutno, že ti chýba… ten chuj, čo ťa zmlátil? No poď moja, švihnem ti jednu, nech sa spamätáš…

A tu si strieľame sami sebe do kolena. Oslavujeme ženy, aj mužov, ktorí sa oslobodia z toxických vztahov, gratulujeme im, ze sa vyvliekli, že utiekli, že zbadali, čo je ten druhý zač…

Ale kua, pre nas ten vzťah nebol len toxický!

Prečo si toto robíme? Sami sebe?

Žila som s muzom, z ktorého sa vykľul úplný kretén, ale žila som s ním 5 rokov…5 rokov bol mojou láskou, mojím partnerom, domovom, a aj keď by som ho nechcela naspäť ani za milión, je mi smutno!

Rozchod s takým človekom je neskutočne zložitá osemsmerovka….vybehneš z domu na nákup, je ti skvele a naraz stojíš v potravinách pred jeho obľúbeným drinkom a podlomia sa ti kolená, lebo si spomenieš, aké to bolo fajn…ale hneď si aj vynadáš, aká si blbá…a nechápeš, prečo ti je smutno, čo ti, kua, chýba?

Vymyslela som si to tak, že v takomto prípade sa musíš rozísť s dvomi ľuďmi.

Jeden je človek, o tom už nechceš počuť, ale ten druhý, ktorý ťa miloval a nosil ti v nedeľu raňajky do postele, zomrel…pre teba navždy!

Najprv sa rozíď s tým, o ktorom nechceš nič počuť, posuň sa ďalej, dopraj si čas, ale nezabudni na toho druhého….veľakrát si povieme, že na to je čas, teraz si musíme vybavovat len to zlé, nikto z nás sa tam predsa nechce vrátiť….a pritom zabúdame na toho druhého a hlavne na seba

Nedovolíme si plakať, byť smutné, vybavovať si to pekné, veď to preboha bol masaker a “som rada, že to mám z krku”

A môžeš byt najväčšia frajerka na svete, žiť život ako z časopisu a z času na čas ho niekto spomenie a je to ako keby ti dali päsťou do brucha…poznáme to všetci.

Nie je to spoločnosť, nie je to doba, sme to aj my sami, ktorí si nedoprajeme možnosť vyliečiť sa a rozlúčiť sa s človekom, ktorého sme kedysi milovali a s ktorým sme boli šťastní….doprajme si smútok, bolesť zo straty a ocenenie tejto časti vzťahu, spomínajme aj v dobrom, s odstupom, lebo len keď to dokážeme oceniť a vrátiť si ten pocit, keď nás niekto tak strašne miloval a my sme milovali jeho, je šanca, že nám ho dá aj niekto iný….

Inak sa nám môže stať, že v tom toxickom vzťahu budeme žiť navždy, aj keď sme ho ukončili pred rokmi.