Tragédia v Prešove: Príliš krutá lekcia minimalizmu

 

Myslíme si, že vieme. Že rozumieme. Ale nevieme. Nevieme si ani predstaviť, aké je to prísť v  jednej nešťastnej sekunde výbuchom o všetko. Nie je to len byt, je to domov. Nie sú to len veci, je to stelesnenie našich zážitkov a spomienok. Nie je to zariadenie, je to prejav našej osobnosti a osobitosti, výsledok roky vynakladanej lásky a energie. Nie je to dôsledok potreby vlastniť, je to dôsledok potreby cítiť  bezpečie a istotu.

Dávam veci na charitu. Pravidelne. Toho roku ma veľmi nadchol koncept obráteného adventného kalendára. Snažím sa nakupovať bezobalovo. S obdivom k tak modernému minimalizmu sa pokúšam viac nehromadiť. Upratujem, racionalizujem, zbavujem sa zbytočností. Áno, zbytočností. Lebo všetko sú to veci, ktoré už nenosím, nepoužívam, nepotrebujem a budem k sebe pravdivá, nič na tom nezmení ani to, že ich zabalím dobrým úmyslom či ozdobím verejnoprospešným efektom.

Od toho nešťastného prešovského piatkového popoludnia si však kladiem otázku, ako by som sa vysporiadala so stratou všetkých tých ostatných. Nie s ich úmyselným opustením. S ich stratou, okamžitou, tragickou, nečakanou, bez varovania. Nie vecí vybraných, nepotrebných. Všetkých. So stratou domova.

Lebo tento rok na Mikuláša bolo niekoľkým ľudom v Prešove vzaté všetko. Tí, ktorí mali to šťastie, že prežili, prišli o domov, niektorí aj o blizkych. O istotu, bezpečie, súkromie, o časť svojho ja.

Príliš krutá lekcia minimalizmu.

Myslíme si, že vieme, ale nevieme.