Tri deti a prehnané reflexy

Kráčali sme s deťmi z hudobnej domov. Ja s ruksakom na pleciach, tempom permanentne prechádzajúcim z poklusu do slimačieho tempa, vlastne postávania, s pretvárkou pochopenia pre vybrnkávanie nôt z hudobnej drevenou palicou na kovovom plote.

Deti, jedno predo mnou, dve za mnou, každé v inej vzdialenosti. Neustále kalkulujem, či je menej nebezpečné nechať utekať toho prvého a prispôsobiť sa tým dvom za mnou, alebo utekať za prvým a dôverovať v správny smer a motiváciu šuchtavých krokov za mojim chrbtom.

Za chrbtom zaregistrujem pohyb prejdenia z chodníka na cestu. Hystericky zakričím “okamžite choď z tej cesty naspäť na chodník”. Neznáma žena na bicykli san a mňa divne zahľadí. “Prepáčte, ja som myslela, že moje dieťa vybehlo na cestu”.

Cesta na hudobnú je náš každotýždňový rituál. Do konzervatória prídeme rovno zo školy v čase obeda. Ruksak mám plný sendvičov a keksov. Posielam deti umyť si ruky. Po jednom sa vracajú, naťahujú ruky za sendvičmi, bijú sa o voľné kreslá na chodbe.

Dva sendviče som odovzdala, počujem naplno pustenú vodu, tečúcu viac ako desať sekúnd. Pohotovo zakričím “okamžite tú vodu vypni, musíš ju púšťať ako vodopád?”  Z WC od umývadla vyjde profesor klavíra s tromi umytými jablkami. “Prepáčte, ja som myslela, že môj syn sa hrá s vodovodným kohútikom”. 

Michelova blonďavá hlava sa medzitým zjaví na schodoch.

A potom situácia, keď vyjdem pred obchod a najmenšieho nikde. Splašene behám, volám po mene, ľudí sa pýtam na malého blonďavého chlapca v hnedom kabáte.

Po nekonečných piatich minútach mi ho uplakaného prinesie jedna pani, ktorú by som z vďačnosti najradšej vyobjímala. Ona mi však prísne do ucha pošepká “madame, aj keď je chlapec nezbedný, vždy ho musíte mať na očiach”.

Previnilo zašomrem, že ja viem a snažím sa o to stále.