Tri minúty pred výbuchom

 

Pred niekoľkými rokmi som s istou poľskou delegáciou navštívila jadrovú elektráreň v Mochovciach. Pokiaľ si dobre pamätám, minimálne týždeň dopredu sme museli nahlásiť všetky údaje: meno, priezvisko, rodné číslo a, samozrejme, dátum a presnú hodinu príchodu. Všetko kvôli bezpečnostným opatreniam.

S celou delegáciou sme museli byť presne na čas pred vchodom do elektrárne a po dôsledných kontrolách sme dostali nielen sprievodcu a ďalších pracovníkov ako dozor, ale aj špeciálne prístroje, ktoré sledovali, kde sa práve v objekte nachádzame. A to je v poriadku. Veď išlo o atómovú elektráreň.

Nenapadlo by mi, že priam „atómová bezpečnosť“ je potrebná, keď chcem využiť služby kaderníčky a chcem si dať podstrihnúť ofinu. „Neboli ste objednaná, bohužiaľ,“ rozložila ruky prvá kaderníčka, ktorú som navštevila v Šamoríne a už práve odchádzala domov. Pozrela som sa na hodinky – neprišla som extrémne neskoro, bolo len 16 hodín. V druhom kaderníctve sa slečna ponáhľala k zubárovi (chápem). Tretie kaderníctvo a až dve pracovníčky, tak tu asi uspejem, pomyslela som si. Omyl, lebo obe mali ruky plné práce a žiadna nebola ochotná so mnou komunikovať. No, veď ruky plné práce.

Štvrté kaderníctvo bolo zatvorené, lebo tam kaderníčka stredy robí len do 12 hodiny.

V piatom som našla hneď dve kaderníčky, jedna aj druhá už mali do večera plné a nenašli si ani na tri minúty čas. Smola. Šiesty salón a kaderníčka, ktorá odhadla, že možno za 40 minút skončí klientku. No, tak predsa sa dá, pomyslela som si. A ani sa mi tých 40 minút nezdalo veľa. Navrhla som pani, že sa za ten čas vrátim. Nie. Pani mi vysvetlila, že chce ísť domov a hotovo.

Skoro v každom kaderníctve mi povedali, že ma môžu objednať na iný termín. Do úvahy prichádzal buď ďalší deň alebo o dva, tri dni. Čiže o niečo kratšia doba čakania ako do atómovej elektrárni.

Keď to píšem, uvedomujem si, že vôbec nemám istotu, či ma pochopíte. Možno mi poviete, že veď poriadok musí byť, že čo majú chudery kaderníčky robiť, každá chce mať svoj pokoj a po práci utekať domov.

Čo sa týka atómovej agendy, nechám si povedať, veď atómovku ešte v Poľsku nemáme, ale služby… Možno, že si idealizujem, ale zdá sa mi, že vo väčšine kaderníctiev v Poľsku by urobili všetko, aby si zákazníka získali, aby zostal práve v tom salóne a nie u konkurencie. Lebo dnes je to možno len ofina, ale nabudúce to môže byť väčšia zákazka.

Keď som zbadala nápis, že za rohom sa nachádza kaderníctvo, neveriac som vošla do budovy a vyšla hore po schodoch. Bola som už dosť unavená a nervózna. Určite sa zbytočne namáham, pomyslela som si. Naštaste salón bol otvorený a kaderníčka ochotne urobila to, na čom mi záležalo.

Neviem, či preto, že nemala zákazníkov, alebo či aj keby mala, bola by ochotná splniť moju požiadavku. Jej práca trvala tri minúty. To boli závažné tri minúty. Ďalší deň ráno som sa chystala na dôležité stretnutie a viete si predstaviť ženu, ktorá si myslí, že nevyzerá ideálne? Pre mňa to boli tri minúty, ktoré všetko zachránili pred výbuchom atómu.

 

 

Chcem odoberať novinky Žien v meste