Ty sa o to radšej ani nepokúšaj

 

V základných školách sa má v rámci telocviku testovať, na aký šport má dieťa najväčšie predpoklady. Aby vo voľnom čase zbytočne nestrácalo čas pri športe, ktorý mu nikdy poriadne nepôjde, kým inde by z neho mohol byť medailista. V televíznych novinách bol k tomu krátky šot, kde deti lietali po telocvični ako šarkany, užívali si zhyby, beh aj vyťahovanie sa na tyči. „Mami, ale čo keď ich ten šport baví?“ vyvalila na mňa oči dcéra a nahlas povedala to, čo som si celý čas o tejto „testovacej akcii“ myslela. 

Naozaj sa deti majú venovať športu len preto, aby vyhrávali súťaže, stáli na stupienkoch víťazov, nosili domov medaily? A keď u 6- či 10-ročných deciek z testov nie je vopred jasné, že to zvládnu, máme im povedať – ty sa o to radšej ani nepokúšaj?! Kde zostala celkom obyčajná radosť, láska ku konkrétnemu športu a zábava?

Žiaľ, vnímam to už asi 8 rokov, odkedy sa o rôzne krúžky začali zaujímať  moje deti. Pamätám si na deň, keď sme prvýkrát šli dcéru zapísať do tanečného klubu. Keď v rámci mini-konkurzu predviedla čo vie, trénerka mi povedala: „No, je celkom dobrá, len dosť nevýrazná. Ja potrebujem, aby sa mi dieťa na javisku vedelo aj predať.“

Padla mi sánka pozerajúc na 6-ročné decká, čo tam poskakovali ako zajkovia v kapuste. Predať sa? Hm… Nakoniec v tom klube dcéra predsa len niekoľko rôčkov tancovala, a úspešne. Tak asi sa nakoniec na javisku predala. Neviem, ale vždy keď si na tanečnej súťaži spolu s ostatnými utekala pre medailu, v zadku ma pichli tieto slová.

Alebo mám kamarátku s dvoma synmi. Jeden bol odjakživa športový talent úplne na všetko. Do akého klubu sa prihlásil, tam po ňom s radosťou chňapli. Ibaže pri každom športe vydržal len polroka, potom zase šiel skúsiť niečo iné. Druhý odmalička žil len pre vodu. „Nuž, nech skúsi,“ hovorili tréneri, ale veľké šance mu spočiatku nedávali. A čuduj sa svet, po pár rôčkoch bral medaile na všetkých súťažiach. Pretože ten šport miloval, mal motiváciu a chuť byť v ňom najlepší. Skrátka, bol tvrdohlavá húžva. Chcel a makal. A to je často oveľa viac, ako talent od pánaboha. Veď nenadarmo sa hovorí, že  talent je len 10 percent úspechu, zvyšok je tvrdá makačka. Ale kto ju zvládne, ak nemá radosť z toho čo robí, len odporúčanie, že sa na ten či onen šport hodí? Asi nikto…  

Je mi smutno, keď máme pocit, že všetko treba merať len medailami, diplomami, titulmi.  Keď športový klub aj rodičia chcú mať dopredu istotu, že vychovávajú víťaza. Kde zostalo dieťa, jeho záujmy, túžby, sny? Či to už dnes pre nás dôležité nie je?

(Autorka je redaktorkou mesačníka Dieťa)

 

Prečítajte si aj Vy slávite Halloween? No teda!

 

Ženy v meste