Týždeň prázdna
Keď sme sa stretli druhý raz, strhla sa hádka. Miestnosť bola plná redakcií, ktoré si priamo konkurujú. Vznikla ohnivá debata o tom, akým spôsobom sa budú zverejňovať zistenia, na ktorých robili všetci. Dlhoroční novinári boli skeptickí, no Jano Kuciak celým svojím bytím veril tomu, že musíme spolupracovať.
Redakcia Žien v meste · 5. marca 2018 · 2 min čítania
Môj mozog sa ešte stále snaží spracovať tento týždeň. Najhoší týždeň v mojej kariére. Nad nami všetkými je divný oblak smútku, a keď sa človek v zhone a strese na chvíľu zastaví, cíti strašnú ťažobu. Zabili novinára. Zabili nám kolegu.
Pamätám si, ako ma oslovili do investigatívneho tímu Panama Papers. Sedela som v redakcii Aktuality.sk v zasadačke a hovorila som si, čo tu robím? Plná miestnosť ľudí, ktorí robia v printe a majú viac času aj skúseností na prehrabávanie sa dokumentami. Za vrchom stola sedel nenápadný mladý chalan. Naklonila som sa ku kolegyni – nevieš, kto to je? Pokrčila ramenami. Nie.
Bol to Jano Kuciak. Mladučký, usmievavý a trocha tichý. Pamätám si, že ma na prvom stretnutí ohúril. My všetci sme prišli nepripravení. Riešili sme ako budeme pracovať s dokumentami, ktoré unikli z Panamy, a on vytiahol počítač a začal chrliť všelijaké firmy, mená a spájal súvislosti. Zanechalo to vo mne naozaj veľký dojem a jeho meno som si okamžite zapamätala.
Keď sme sa stretli druhý raz, strhla sa hádka. Miestnosť bola plná redakcií, ktoré si priamo konkurujú. Vznikla ohnivá debata o tom, akým spôsobom sa budú zverejňovať zistenia, na ktorých robili všetci. Dlhoroční novinári boli skeptickí, no Jano celým svojím bytím veril tomu, že musíme spolupracovať. Že je úplne jedno, ktorý portál to bude mať o tri hodiny skôr. Nepoznali sme sa dobre, ale každé naše ďalšie stretnutie mi hovorilo, že ide o výnimočného geeka.
Ten, kto ho zavraždil, nám zobral kúsok seba. Zobral nám bezpečie, zobral nám radosť a zobral nám nádej. Každý deň chodíme do práce a vieme, že novinár by mal mať odstup. Lenže teraz to jednoducho nejde. Po každej tlačovke sme nahnevaní. Po každej reportáži sme nespokojní. Počas pochodu sme mali všetci slzy v očiach. A stále nikto nechápe. Tá ťažoba, ktorá tu je, je neznesiteľná. Zabili novinára. Zabili Janka. A zabili aj Martinku. Nedá sa to pochopiť, ani spracovať. Nedá sa byť pozitívny, ani veselý. Dá sa len pokračovať. A my budeme. To si píšte.
Prečítajte si
Mohlo by vás zaujímať
Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali
Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na
Diana Javorčíková · 18. augusta 2026
Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?
Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na
Nezlomné · 4. augusta 2026
Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici
Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.
Lucia Ábelová · 24. júla 2026