Umenie žiť stále neovládame

 

Vraciam sa z týždennej dovolenky vo Francúzsku a už na prvej pumpe viem, že som doma. Zachmúrené tváre všade naokolo. V potravinách, kam idem unavená nakúpiť, ma nikto nepozdraví ani na mňa nekričí: Bon jour, madame. Nikto sa ma naopýta, aký mám deň, ako som sa vyspala, ani mi nepovie kompliment. Len pár dní predtým som bola vo francúzskom supermarkete práve v čase pomerne intenzívneho nakupovania – čiže v dobe, keď sa Francúzom skončila pracovná doba. Jediný, kto frflal na dlhé rady, či množstvo ľudí sme boli my, Slováci. Po týždni som si uvedomila, že v sebe nemáme akési pozitívne naladenie sa, ľahkosť bytia, to umenie žiť a byť pritom viac menej v pohode a nad vecou.

Francúzi sú pomerne nacionálni a vo väčšine obchodov a múzeí na vás hovoria rodnou rečou. Do angličtiny prechádzajú len veľmi neradi. Ak však prejavíte snahu a dokážete pozdraviť a poďakovať a možno aj niečo povedať v ich jazyku, sú veľmi milí a snažia sa vám vyhovieť. Nikde sa mi nestalo, že by mi kávu priniesli bez úsmevu. Všade boli zhovievaví, prívetiví a príjemní. Aj keď sme museli čakať 15 minút na výťah, lebo druhý bol pokazený, snažili sa nás rozptýliť. Z každého nedostatku sa pokúšali urobiť keď už nie prednosť, tak aspoň niečo, čo sa dá ľahko zvládnuť.

Keď sme v Nice prišli do reštaurácie, ktorá mala iba terasu a vnútro bolo práve zatvorené a vysvetlili sme im, že potrebujeme nabiť telefón, bez akéhokoľvek problému nás usadili dnu. Obsluhovali nás s úsmevom a aj keď sa reštaurácia vyprázdnila a čašníci mali pauzu, nechali nás sedieť, oddychovať a nabiť si telefón ešte dlho potom, ako sme dojedli. Nezažili sme nezdvorilosť, oprsklosť ani pohŕdanie.

Ďalšia vec, ktorú sa od Francúzov môžeme učiť je akási prirodzená striedmosť a schopnosť mať hranice. Nestalo sa mi, že by som ich videla prejedať sa, prípadne v kuse pozerať do telefónu a byť na ňom nonstop nalepení. Viac vnímajú okolie, viac spolu hovoria, viac sa sústredia na to, čo robia. Príchod na Slovensko bol pre mňa sklamaním. Zachmúrené oduté tváre čumiace do mobilov v električke aj v reštaurácii, neochotné predavačky, unavené ženy s nákupmi, ktorým nikto nepodrží dvere. Mladý muž sa ponáhľa, aby si obsadil miesto v doprave a nechá stáť pani s dvomi taškami. Potrebuje dohrať hru na mobile.

Sme Európanmi, no k európskosti nám chýba ešte veľa. Chýba nám umenie žiť na úrovni. S tým, že na prvom mieste je človek, zákazník, spolucestujúci, jednoducho ľudská bytosť. Ak chceme, aby Slovensko bolo dobrým miestom na život, musíme sa naučiť byť ľuďmi, s ktorými sa dobre žije. 

.

Prečítajte si aj Milujem premiéra