Už je to tu!
Tak už sme dorazili do cieľa. Po všetkých tých naháňačkách je páska pretrhnutá, na tvári úsmev, búcha šampáňo. Slávnostná chvíľa, len namiesto hymny znejú koledy. Vianoce!
Redakcia Žien v meste · 24. decembra 2016 · 2 min čítania
Pred tridsiatimi rokmi nás mama na Štedrý deň vždy vyhodila von. Na kopci pred domom sme sa spúšťali na sánkach, až nám odmŕzali uši a sánkovania sme už mali plné zuby. Nakoniec sme si hore na kopci len tak ľahli na sane, pozerali sme do neba a rozprávali sme sa o tom, čo by sme chceli od Ježiška (dovolenku v Juhoške, magneťák alebo walkman) a čo nám asi naozaj prinesie (čižmy, pyžamo a rolák – v prvý deň po prázdninách sme sa vždy všetci stretli v škole vyfešákovaní v nových rolákoch a štrikovaných svetroch).
Keď som bola malá, myslela som si, že mama nás posiela von, aby sme nenačapali Ježiška, ako kladie pod stromček darčeky. Dnes viem, že len chcela mať kľud (viem aj to, že po slovensky sa povie pokoj a kľud je hnusný čechizmus, ale my matky zase vieme, že chceme mať kľud – cítite, tie jemné nuansy?). Chcela, aby sme sa jej nemotali pod nohami, nevyžierali koláče nachystané na stole, nepišťali, že už sme hladní a nie sme zvedaví na zlaté prasiatko… A najmä nepočúvali jej hádky s otcom o tom, či sa má kapor vyprážať s kožou (bŕŕŕŕ) alebo bez.
Tiež by som dnes rada vyhodila svoje deti von. Nech im aspoň trošku omrznú na sánkach uši. Ibaže toľko snehu na dolniakoch niet, pred domom namiesto kopca máme parkovisko a nie je tam wifi. A tak sa mi motajú pod nohami a vyžierajú koláče nachystané na stole. Oči zabodnuté do svojich mobilov ako zombíci. Že ich to ešte baví?
Zisťujem, že píšem o Vianociach, aj keď som nechcela. Už pekných pár dní som totiž mala pocit, že je akosi previanocované. Od Mikuláša som si pozrela stovky nastylovaných vianočných stromčekov mojich facebookových priateľov (viete, koľkí ľudia zdobia stromček už 6. decembra?), vlastnoručne vyrobených adventných svietnikov, nakúpených trolov, Santov a sobov, vlastnoručne upečených koláčov a uvarených kapustníc. Začala som sa báť, kto prvý uverejní vlastnoručne zabitého a vypitvaného kapra. Našťastie, nestalo sa. Zatiaľ… Namiesto toho pribúdajú vinše a informácie typu – Odpájam sa, idem sa venovať rodine…
Nuž, teda odpájam sa a idem sa venovať rodine…
Viem, že dnes bude všetko dokonalé.
Všade vládne úsmev.
A láska.
Lebo dnes opäť chceme veriť na zázraky.
A na večný život.
Dnes opäť chceme veriť…
Šťastné a veselé, priatelia!
Mohlo by vás zaujímať
Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali
Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na
Diana Javorčíková · 18. augusta 2026
Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?
Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na
Nezlomné · 4. augusta 2026
Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici
Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.
Lucia Ábelová · 24. júla 2026