Vdova znamená single

Milovali sa. Už dvadsať rokov a bez prestávky. Pravdaže, nešlo o takú tú lásku akútnu, že nemohli bez seba vydržať ani minútu. No i keď spolu neboli, mysleli jeden na druhého a všetko, čo chystali doma robili tak, aby bol spokojný aj ten druhý. Ich telá, ich srdcia boli síce dve, no v skutočnosti jedno jediné.

Smiali sa spolu…

Marta o ňom, lekárovi, čo naprával ženám tváre a robil ich mladšími, rozprávala kamarátkam často vtipy, lebo Pavol ich porozprával jej. Vlastne… Ani to neboli vtipy. Lekári, čo vyhladzujú vrásky, prežívajú často príhody pôsobiace ako vtipy.

Tak si predstav, že si to šla dať urobiť až niekam do Ameriky. K najlepšiemu lekárovi, na najlepšiu kliniku. Nám, doktorkom z Bratislavy neverila. A dnes u mňa zaklopala. Líce červené, zahnisané, opuchnuté, oči podliate modrinami, no od žúrovania to nebolo. A vraj, preboha robte niečo, pán doktor. Toto sa mi stalo po operácii v Santa Monice. Nuž som urobil. Teraz u nás leží a čakáme, čo sa stane…

Marta s Paľom sa vybrali lyžovať, Štrbské pleso sa tak ukrylo pod sneh, akoby ani neexistovalo. Zbožňovali jarné lyžovačky. Na lanovke sa držali za ruky a potom už, dole svahom, každý podľa svojho. Po troch hodinách driny sa vrátili do hotela. Do izby vošla prvá, Paľo si sadol na gauč. Marta sa v chodbičke vyzlieka a mašírovala rovno do kúpeľne. Sprcha ju zbavila únavy, osviežila, nuž vyšla a zakričala na Paľa: Môžeš ísť, som hotová!

Neprichádzal. Šla teda do izby za manželom a ten, v bunde a bez topánok s opretou hlavou o gauč sníval už svoj večný sen. Duša z neho vykĺzla tíško a letela a letela…

Marta pozerala, akoby videla Marťana. O chvíľu jej to došlo. Bože, veď ten zomrel! Sadla si na zem pred mužove telo, chytila ho za palce na nohách a pozerala do bledej tváre, či sa predsa len neprebudí. Neprebudil a musela volať hotelovú službu.

Úzkosť aj stokrát za deň

Nikdy si nepredstavovala, že dokáže zariadiť pohreb a prvú noc po smrti manžela spať v byte sama. Myslela si, že by sa zrútila, že by sa bála… Nič také sa nestalo. Je pravda, že si musela dať lexaurin, avšak všetko šlo akoby sa ani nič nestalo. Ešte aj košeľu mu vybrala krémovú, lebo biele nemal rád.

Dva týždne si myslela, že pohreb bol včera. Pustila sa do jeho skríň a so slzami, stekajúcimi po lícach rozdeľovala Paľove veci, ktoré dá komu, čo pôjde do charity. Zobrala si dovolenku a srdce sa správalo, akoby plávalo v mláke teplej vody. Nemohla dýchať, nemohla s nikým hovoriť. dušu jej zovieral pichľavý, čierny závoj. Úzkosť prichádzala aj stokrát za deň, ani nevedela, ako sa celé dni premotala po byte.

Po mesiaci u Marty zazvonila priateľka. Červené, nenamaľované oči Marty na ňu pozerali neveriac, že niekomu otvorila. Chcela byť sama.

Mám lístky do divadla! povedala Viera akoby sa nič nestalo. Marta strhaná, akoby zostarla o niekoľko rokov… Veď ráno pila kávu sama, večer si sadala k televízoru sama, zobúdzala sa sama a prestala sa smiať. A najmä… Na jej otázky nikto neodpovedal.

Blázniš? Veď mi umrel muž! Nikam nejdem.

Ale ideš. A zajtra pôjdeme do kina.

Napokon sa dala nahovoriť a vrchol Vierinej šikovnosti bol, keď sa jej podarilo Martu vytiahnuť na štyri dni do kúpeľov. Welnesovať sa.

Cítila, že sa od nej vzďaľuje, že odchádza tam, kam teraz patrí. Smútok sa pomaly vytrácal, zostávali spomienky. Na spoločné cestovanie, smiechoty, hádky…

Po pol roku sa Martina duša takmer celkom uzdravila, a keď šla na cintorín za Paľom, rozprávala mu príhody, niekedy len také, zo života, niekedy smiešne. A vedela, že sa smejú spolu.