Vdova znamená single: Spoznali sa na cintoríne…

Kým prišla k hrobu, necítila si od mrazu nohy. Nikdy nenosila vysoké čižmy, iba také po členky a tie boli k snehu veľkorysé. Pustili ho na všetky prsty nohy.

Z tašky vytiahla sviečky, horiace tri dni. Nikdy sa nestarala o to, ako dlho dokázali svietiť. Kupovala malé kahance, a keď umrel niekto z priateľov, rodiny, zapálila na kozube, aby sa plamienkom spojili. Iba Viere nezapaľovala. Tá si to vyprosila ešte za života. Vraj keď jej zhasne sviečka života, už nepotrebuje nijakú.  Dáša brala túto poznámku na vedomie až vtedy, keď Vieru skolila zubatá.

Odhrabala sneh z miesta, kam chcela položiť zapálenú sviečku a potom ešte aj kúsok pľacu pri hlave. Daniel vždy rád spával, no nebola si istá, či mu vyhovuje aj tento druh odpočinku. Rozsvietila obe,  najlepšie vyrábali Poliaci a položila ich tak, aby nespadli, neprekopŕcli sa. Aby svietili riadne, ako majú. Najmä v noci. Veď si nesťahoval ani žalúzie. Tak nemal rád tmu!

Blikotali, akoby sa im nechcelo. Plamienky poskakovali, vykrúcali sa zo strany na stranu…

To robí vánok, počula hlas za chrbtom. Otočila sa, nemala rada prekvapenia na cintoríne.  Narušil jej intímnu zónu. Chlapík so sviečkou v ruke.

Prepáčte. Bude lepšie, keď si kúpite tie sklenené nádoby, tam sa sviečkam lepšie darí. Takto môžu zhasnúť, pokračoval v riešení problému.

Áno. Nabudúce prinesiem. Vidím, že toto nie je bohvie čo, odvetila. 

Mám hrob kúsok od vás. Manželku. Už sem chodím dva roky. Vás som však ešte nevidel.

Nechodím často. Manžel umrel pred rokom. Skôr sa pokúšam si namýšľať, že je so mnou doma. 

Hm… Človek v takom nekonečnom smútku všeličo vymyslí, odvetil vysoký muž okolo šesťdesiatky a pobral sa tam, kam sa vybral. Zložila ruky, nohy sa pomaly menili na zamrznutú kosť. Až pálili od mrazu. Modlila sa v myšlienkach. Za Daniela, za seba… Ktovie, či sa tam Hore niekde nemotá, či všade trafil…

Pomyslela si a slzy, ktoré jej vypadli z očí, hneď utrela. Aby sa nepremenili na tvrdé sklenené koráliky. Chýbal jej stále viac a nevedela ako sa zbaviť tmy v duši. Chápala, že domov už nikdy nepríde, ale stále sa pokúšala vzhliadnuť nejakú udalosť, ktorá by ju usvedčila v tom, že Danielova energia je s ňou v izbe, v kuchyni…

Nemali by ste tu stáť dlho. Prechladnete, povedal a vystrel k Dáši ruku: Som Viliam. 

Ja Dáša, odvetila prekvapená a celkom zabudla na ruku.

Pôjdete už? 

Asi áno. Je mi nechutná  zima, odvetila a pustila sa za Viliamom úzkym chodníčkom pomedzi hroby. V lete to bolo tiež nebezpečné. Kvôli hadom.

Pri hlavnej bráne sa opýtal, či nejdú na varené víno. 

To asi nie, ale čaj by som si dala. Lebo naozaj zamrznem.

Sedeli spolu dve hodiny. Ani jednému neprekážalo počúvať príbeh toho druhého. O chorobe partnera, o nadľudskej sile, ktorú obaja vynakladali, aby svojich zachránili…

Pôjdeme? pozrela sa na hodiny, zmrákalo sa.

Môžeme. A povedali sme si všetko?

Usmiala sa, vedela o čo ide. Po prvý raz cítila, že smútok v jej duši sa pomaly stiahol. Viliam ju počúval. 

Tak… Určite nie, no môžeme si zavolať. 

To bude výborné, povedal a na lístok od čašníčky si napísal Dášine číslo. Zavolal hneď na druhý deň a dohodli sa na stretnutí pri hroboch. 

O pol roka sa takmer bez seba nepohli a i keď nešli na cintorín spolu, sviečku zapálil vždy ten, kto mohol. 

Dáša a Viliam sa konečne narovnali, zdvihli hlavy a život pokračoval.