Veci nestarnú

Neviem, či už starnem nielen fyzicky, ale aj v hlave, alebo či mi práve celkom vyprchali posledné rezervné zásoby serotonínu, alebo zrejme jedno s druhým, no veď zasa priznajme si… Posledné dni ma však stále prenasleduje niečo podivné a trocha znepkojujúce: pri pohľade na veci naokolo mi vždy napadne, že ma prežijú!

Teda nie úplne automaticky, ale pri každej sa zamyslím – nad životnosťou. Z akého materiálu je táto stolička alebo stôl či skriňa…alebo tyč v autobuse, ktorej sa chytím…a že koľko asi budú jestvovať na tomto svete…a že väčšinou kľudne dlhšie ako ja…budú ich používať ešte moje deti.

Rozumiem tak zmyslu starožitníctva – teda že kvalita sa overuje časom. Veci, hmatateľné, ktoré existujú veky. Storočia. Dokonca získavajú na patine a hodnote. Cenný majetok.  Ale nielen to, myšlienky o životnosti ma prenasledujú aj pri pohľade na kus plastu, čo zrejme v budúcnosti nijaké bohatstvo nebude, ak tak len odpad v oceáne.

A naproti tomu – naše životy. Náš pobyt tu, na návšteve, ktorá trvá kratšie ako bytie jednej kvalitnej stoličky.  Tých približne 70 rokov.  Oproti všetkým predmetom v antiq obchode úplný šuvix! Alebo takému plastu čo sa nerozloží nikdy…no čo je toto za hodnotu?

O to viac vnímam rozloženie času do obsahu – teda jeho naplnenia – do miliónov nádherných momentov. Jeden pohľad dieťaťa, plný nadšenia a lásky vám vydá za sto rokov! Každá radosťou naplnená hodina vymaže z internej pamäti spackané roky. Hlavne dobré prežitky sa zdajú dlhšie. Nejde o to, mať niekedy 60 či 90 rokov, ale byť tu. A teraz. Neflákať sa. Žiť. To neznamená rýchlo, práveže, kľudne aj pokojne. Fajnovo. Precítene. 

Akurát neviem prísť na to, čo presne bolo spúšťačom týchto myšlienok, teda či stredný vek a ten serotonín, alebo jednoducho zariaďovanie domu a sledovanie materiálov…..jasné že to druhé!