
Veci okolo nás sa nedejú len tak
Keby sa ma nejaký skeptik zlomyseľne spýtal, či chcem byť naivná ako Skinnerov holub, odpoviem otázkou: a prečo nie? Je totiž celkom príjemné veriť, že hocikedy a hocikde sa môže prihodiť niečo zaujímavé, dobrodružné, vzrušujúce a že život nie je len sled pragmatických akcií a strohých reakcií, ale aj tajomných, fatálnych náhod.
Redakcia Žien v meste · 8. júna 2018 · 2 min čítania
Bolo to pred desiatkami rokov, keď americký psychológ B. F. Skinner skúmal správanie holubov – aby sa dostali k jedlu v kŕmidlách, museli zdolať prekážku. Potom nastavil mechanizmus dvierok tak, aby sa otvárali bez zásahu a náhodne. Operencom stačilo čakať, čo však nepochopili, a tak sa znova a znova tvrdohlavo pokúšali použiť pôvodnú fintu. Odrazu sa jeden holub pozrel doľava vo chvíli, keď sa jedny z dvierok otvorili. Keďže náhoda sa zopakovala aj druhýkrát, vták bol presvedčený, že toto je správny kľúč, že k získaniu jedlu sa stačí opakovane obzerať doľava a opakoval to do aleluja.
Ako to celé dopadlo, momentálne nie je dôležité, pretože príbeh má len ilustrovať jav, ktorý C. G. Jung, psychológ a psychiater, nazval synchronicitou. Ide v nej o vieru, že veci okolo nás sa nedejú len tak, ale v zmysle vety: byť v správny čas na správnom mieste. Inak povedané – jedna vec spontánne, neplánovane a bez upozornenia vedie k druhej.
Prečítajte si
Príkladom tohto tajomného fenoménu je príbeh spisovateľa Billa Brysona, ktorý ponúkol istému časopisu, že napíše článok o pozoruhodných zhodách náhod. Po kladnej odpovedi nadšeného šéfredaktora, si to však Bryson rozmyslel, lebo si dodatočne uvedomil, že nemá dostatok informácií na to, aby dal dokopy dlhší a zmysluplnejší text. Bez toho, aby šéfredaktorovi napísal o zmene svojho plánu, sa vybral z domu. Ešte v ten istý deň sa ocitol na burze kníh, kde jeho pozornosť zaujal titul: Neprehliadnuteľné zhody náhod. Okamžite zistil, že práve toto potreboval. Možno to celé bola náhoda, možno si však skutočne synchronicita „želala“, aby Bryson na šéfredaktorov list neodpovedal hneď a „zaviedla“ ho na burzu.
Keby sa ma nejaký skeptik zlomyseľne spýtal, či chcem byť naivná ako Skinnerov holub, odpoviem otázkou: a prečo nie? Je totiž celkom príjemné veriť, že hocikedy a hocikde sa môže prihodiť niečo zaujímavé, dobrodružné, vzrušujúce a že život nie je len sled pragmatických akcií a strohých reakcií, ale aj tajomných, fatálnych náhod.
Apropo. To nemôže byť len tak, že Svetový deň oceánov a Deň najlepších priateľov pripadajú na ôsmeho a osmička je moje šťastné číslo…
Mohlo by vás zaujímať
Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali
Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na
Diana Javorčíková · 18. augusta 2026
Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?
Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na
Nezlomné · 4. augusta 2026
Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici
Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.
Lucia Ábelová · 24. júla 2026



